Milujem svojho brata [DOKONČENÉ]

17. kapitola

Keď mi to oznámila, onemela som. Slzy mi začali stekať po tvári a myslela som na Toma. Môj život nabral taký trpkú príchuť. Akoby všetko v mojom živote stratilo zmysel. Akoby som nemala dôvod žiť. Naspäť do školy som sa už nedokázala vrátiť. Nedokázala som robiť vôbec nič. Prišla som plačúci domov a hodila sa do postele. Stúlila som sa do deky a iba som plakala. Prišla ku mne Karin.
"Čo sa stalo Lace?"
"Nemôžem ti to povedať, nemôžem!"
"Prišiel ti list."
Prestala som plakať, chvíľu som spozornela a bežala som poň.

Moja najdrahšia Lace...
Je to ťažké. Prepáč že ti píšem tak neskoro ale skôr to nešlo. Chcel som ti iba povedať že som v poriadku a zoznámil som sa s fajn chalanmi. Chýbaš mi. Strašne moc mi chýbaš. Každý večer keď zatváram oči a aj ráno keď ich otvorím. Nie len že sa po tých dvoch rokoch naučím písať ale nakoniec si rozbehnem kariéru spisovateľa. Napíš mi ako to zvládaš ty. Ako sa máš? Čo robíš? Čo máš nové? Ako škola?
Ľúbim ťa..... T.P

Zase som začala, ešte väčšmi plakať. Karin ma objala a ešte raz sa ma spýtala čo sa deje.
"Chýba ti?"
"Strašne moc ale to nie je len ten dôvod."
"Môžeš mi to povedať Lace."
"Nemôžem, ja to nedokážem, ja tomu proste neverím."
"Si tehotná?"
"Už to na mne vidieť?"
"Nie len sa to dá vycítiť." a celý čas bola v kľude
"Ja nechcem."
"Aspoň môžeš mať bábätko, buď tomu rada."
"Ty snáď nie?"
"Nie, ja nie. Ako dieťa som nemala dlho menštruáciu, neriešila som to a potom som mala problémy."
"Je mi to moc ľúto, nedá sa s tým nič robiť."
"Nie, možno zázrak. Chceš si ho nechať?"
"Nie nechcem, jasné že nie!"
"Mala by si to ale zvážiť Lace, srdiečko, mať dieťa nie je hanba ale dar."
"Viem že to vidíš inak ale ja sa oň nedokážem postarať Karin a už vôbec nie sama."
"Kto povedal že sama. Som tu ja,otec, bude tu Tom a on je dobrý chalan. Postará sa o vás."
"Nemyslím si."
"Pochybuješ o ňom?"
"Nie, len neverím že zahodí svoju mladosť a bude sa trápiť len aby sa postaral o mňa a ten.... Plod..."
"Možno to je znamenie Lace, možno to tak má byť. Tvoj otec má dosť peňazí, toho sa báť nemusíš."
"Viem, viem to! Len.... Neviem si to predstaviť. Ja matka. Ja žena v domácnosti. Neviem, chápeš? Neviem! Možno ma ľúbi, nie možno ale určite. A je to dosť na to aby so mnou dokázal vychovať dieťa?"
"Spytaj sa ho to."
"Asi áno...."
"Otcovi to kedy povieme?"
"Povieš mu to?"
"Áno." prišla ku mne bližšie a silno ma objala.
Začala som písať ten list....

Drahý Tom....
To že mi chýbaš a že ťa neskutočne a ešte viac milujem je to asi jasné. Nezvládam to, je to ťažké ale myslím že to prejde. Mám väčší problém. A vlastne máme. Je ťažké to takto narovinu napísať.... Ale...
Som tehotná!!!
Nie je to vtip myslím to vážne a neviem čo mám robiť. Rozprávala som sa s Karin a vraj si ho mám nechať. Neviem!! Neviem chápeš? Je to 100% takže na to, že to je omyl sa už netreba spoliehať. Povedz mi čo mám robiť... Prosím...
Bez teba to nezvládnem...
Prepáč mi láska...
Nechcela som to takto..
Milujem ťa najviac na svete....

L.P