Milujem svojho brata [DOKONČENÉ]

16. kapitola

Dni bez neho boli nekonečné. Po večeroch som chodila skôr spať a snažila som sa aby dní bežali čo najrýchlejšie. Stále dookola som si čítala list ktorý mi nechal..

Moja drahá Lace...
Až keď píšem tento list a tlačia sa mi slzy do očí, som pochopil, že ťa neopísateľne milujem. Každá jedna sekunda bez teba bude ťažká. Ach Lace..... Možno robím veľkú chybu že odchádzam, možno nie. Teraz to už nezmeníme a budeme musieť tieto dva roky vydržať. Pochopím keď to vzdáš a nájdeš si za mňa náhradu, no ja, ťa ľúbiť neprestanem. Ďakujem ti za krásne dni s tebou a najkrajšie noci v mojom živote. Ďakujem ti za to že si sa vrátila a odpustila mi. Ďakujem ti že si mi ukázala zmysel života. Ďakujem ti za všetko. Je to len 730 dní. Dní napätia, očakávania, plaču, smútku ale po tom všetkom príde radosť. Verím ti Lace, si silná, verím, že si na mňa počkáš.....
Ako náhle budem môcť napíšem ti aby sme si mohli posielať listy...
Chcem vedieť všetko za ten čas...
Ľúbim ťa najviac na svete 💌

T.P. ❤
Stále ho čítam dookola. Začína mi to šibať. Prešli asi dva týždne, no on ešte nenapísal. Bála som sa veľmi. Všetci ma volali von aj Sofia tu pár krát bola, no neúspešne. Jediný kto so mnou bol, bol pes a Karin. Ubehol ďalší týždeň a on sa stále neozýval. Začala som panikáriť. Mala som a aj mám strašné bolesti brucha. Nevedela som prečo. Bolo to také zvláštne. Myslela som si že to zo stresu alebo pocitu úzkosti no z toho to nebolo.
Bolo pondelok ráno. Opäť som zvracala. Volala mi Sofia či pôjdem do školy, mali sme dni regiónu takže sme sa naučili. Na mobile mi svietila obrazovka a nejak mi do očí padol kalendár. Menštruáčný kalendár. Mešká. Minulý mesiac neprišla čo bolo normálne. No neprišla ani teraz. Nie, nie,nie!
To nemôže byť pravda. Hľadala soľ denník. Sedelo to na milimeter. No stále som dúfala že to je hlúposť. Začala som dávať do seba faky. Potom mi došlo že sme šli iba tak. Skrátka sme sa ten prvý krát spoliehali na opatrnosť. Kurva! Chytila som sa za brucho, pozrela do zrkadla a zase sa mi slzy natisli do očí. Bolo dosť hodín, musela som ísť do školy.
"Čo ty nespavosť chodiaca?" zasmiala sa Sofia
"Dnes teda naozaj nie že čas na žarty Sof, musím ti niečo povedať."
"O čo ide? Napísal?"
"Som tehotná."
"Žartuješ?"
"Nie Sofia, myslím to vážne."
"Si si istá?"
"Nie, ešte nie a práve preto to musíme spolu zistiť."
"Kúpime test?"
"Nie chcem to 100%"
"Teraz chceš ísť k doktorke?"
"Áno, poviem triednej že mi nie je dobre a ideš so mnou domov."
"OK."