Rivali *DOKONČENÉ*

#19.5 Minulosť

Táto kapitola je trochu odbočená od deja. Dá sa povedať, že je to taký ten "flashback", aby ste vedeli o čo sa jedná.

Zackov príchod

Prvé miesto kam sa vydal bol známy kopec neďaleko. Vlastne, zrejme prišiel do tohto mesta len kvôli tomu. V rukách niesol kyticu nezábudiek. V mysli sa mu prehrával jej hlas.

„Zack hej, hej Zack!“ za chrbtom mu štebotalo malé dievčatko. „No?“ otrávene zavrčal, ani sa nenamáhal otočiť hlavu.

„Vieš aká je moja najobľúbenejšia kvetina?“ spýtalo sa a ani nečakalo na odpoveď. „Nezábudka.“ zahlásila a votrela sa do výhľadu chlapca s malým modrým kvietkom v rukách. „Mamina vravela, že môže plniť hocijaké prianie.“ vo veľkých zelených očiach jej hrali iskričky.

„Čo si si želala?“ zaujímalo chlapca. Čakal, že povie nech sa vráti jej otec. Pán Patel umrel len pred dvoma rokmi.

Čiernovlasé dievčatko sa usmialo. „Aby sme boli navždy spolu.“

Pri tej spomienke vyhŕkli Zackovi do očí slzy. Pokračoval v kráčaní. Na vrchu kopca ho čakal zanedbaný pomník. Jej mama už dávno prestala chodiť ku hrobu, takisto aj jej rodina.

Zack sa smutne zasmial nad epigrafom: Tu leží Laura Patelová (4. 9. 2000 - 6. 8. 2010). Nikdy na ňu nezabudneme.

Aká irónia, pomyslel si Zack. Zabudli na ňu skôr než stihla byť pochovaná. Pred náhrobný kameň položil svoje nezábudky. Hneď vedľa ležali kedysi podobné, no teraz už vyschnuté kvetiny. To on ich tam dal. Nikto sa ani neobťažoval ich vyhodiť. Aj keď, zrejme iba on sem chodil a videl tie kytice.

Pri tých myšlienkach ho ovládol hnev. Keď si pomyslel, že by sa s ním mohla v tomto čase prechádzať po parku, čítať si s ním, že by sa ho pýtala tie nezmyselné otázky.. no to sa už nestane. Kvôli nemu.

***

Laura sa lenivo ťahala za Georgom po lesnej cestičke. Zack ju strkal do chrbáta, aby si pohla. „George! Kedy tam budeme?“ opýtal sa brata. George sa zaškeril. „Za chvíľu sme tam.“ upokojil ich. O päť minút dorazili na miesto.

„Tadááá!“ zakričal George a rozprestrel ruky. Stáli pred obrovskou priepasťou. Laura otvorila ústa dokorán. „Wáu.“ zahlásila a rozutekala sa ku kraju. „Nechoď tak blízko!“ zavolal na ňu Zack.

„Zack, Zack! Pozri! Nezábudky!“ ukazovala na miesto tesne pod okrajom, kde rástlo pár nezábudiek. „Zack, pozri aké sú obrovské!“ s úžasom ich pozorovala. Zack musel uznať, že sú nadpriemerne veľké.

„Ja som bol na úplnom dne. Rastú tam tisícky obrovských nezábudiek. Určite to sú tie najväčšie na svete.“ hovoril George. „To ti tak uverím.“ šťuchol ho Zack do ramena. Zato Laure sa rozsvietili oči. „Naozaj? Neklameš?“ pýtala sa. „Hádam by som ti neklamal!“ povedal George. Zdalo sa, že mu to Laura všetko zhltla. Zack nad jej naivnosťou len prevrátil očami.

Hrali sa okolo priepasti celý deň. Vždy keď sa Laura priblížila k okraju, zakričal na ňu nech ide ďalej. Nechcel, aby sa jej niečo stalo.

Neďaleko priepasti si spravili bunker. Keď ho dostavali, všetky tri detské tváričky sa rozžiarili šťastím.

***

Cez leto šiel Zack na tábor. „Postaraj sa o Lauru.“ povedal mu pred odchodom. „Veď je o rok staršia!“ namietal George. Laura mala desať, George deväť, a ako najstarší mal Zack dvanásť rokov. „Ale ona je žena! A ženy treba chrániť!“ strčil do brata. George prikývol, i keď mu to nepripadalo veľmi dôležité.