Prince Charming

Kapitola 16. Truth Can Hurt

Ručičky hodín stihli ubehnúť diaľku,
kým za pokojným dňom uzamkli zámku.
Prikryli tmavou plachtou šíre nebo,
a spokojne odbili polnočné ticho.

"Nie..."
šepla som, a pretočila sa na druhú stranu.

Matrac posteľe, v mojej izbe, bol príjemne mäkký, čím mi vytvoril priam dokonalú polohu na spanie, ale ani v tej som nedokázala dlho vydržať. Zase som sa prevalila, s jedinou túžbou zaspať.

"Nie, nie, nie."
Zúfalo som si opakovala, pri neustálom premiestňovaní sa.

Zaťala som zuby a nakoniec sa donútila postaviť, nechávajúc lákavé teplo perín vypustiť do ovzdušia. Zotrela som si imaginárnu slzičku, a otrávene sa načiahla po župan.

"Ja som vedela, že nemám piť toľko kakaa pred spaním."
Mrmlala som si, ako som mierila na záchod.

Všimla som si, že dvere na Harryho izbe boli otvorené dokorán, aj keď si zreteľne pamätám zvuk, ako ich v noci zatváral. Pokrčila som nad tým ramenom, nemala som čas riešiť to, pretože som musela ísť vybaviť naliehavejšie veci.

~

"Tak toto je už naozaj zvláštne."
Pomyslela som si pri pohľade na zhužvaný koberec, ako som vyšla zo záchoda.

Začala som ho napravovať, aby sa o neho náhodou niekto v tme nepodkol. Na svoj výzor bol pomerne ťažký, čo znamená, že Harry tu pravdepodobne musel behať, aby ho skrútil do takejto polohy. A vtedy som sa začala obávať, čo sa tu asi tak mohlo diať.

Opäť som pozrela smerom k jeho izbe, otvorené dvere mi tam stále nepasovali. Nechala som koberec v predošlom stave, a tichými krokmi som prechádzala chodbou smerom k nim. Nenápadne som nakukla cez rám, a oči sa mi rozšírili pri pohľade na prázdnu posteľ.
Kam zmizol?

Predtým, ako som sa odvážila pohnúť ďalej, som sa započúvala do ticha, vládnuceho domom...Nič. Žiadny pohyb, alebo niečo, nasvedčujúce o tom, že by bol Harry nablízku. Zhlboka som sa nadýchla, a prestúpila prah princovej komnaty.

Biela farba na stenách žiarila cez mesačný svit, ktorý prenikal balkónovými dverami. Spomínaná posteľ, vedľa ktorej stáli dva nočné stolíky, boli jediným nábytkom, čo vyvolávalo zvláštny pocit prázdnoty. Avšak, musím spomenúť fakt, že sme sem prišli len pred necelým dňom, takže toto na isto nie je finálny obraz tejto izby. Obrátila som sa na odchod, nenachádzalo sa tu nič, čo by mi mohlo pomôcť.

Rozviazaný župan za mnou vial ako závoj, a mierne rozprúdil vzduch okolo mňa. Práve som vychádzala na chodbu, keď moje uši zastrehli tiché šuchnutie niečoho ľahkého o zem, čo ma okamžite zastavilo. Rozhodla som sa ešte raz skontrolovať miestnosť za mnou.

Kúsok bledého papiera svietil na tmavej podlahe, doslova na mňa volal. Opatrne som k nemu podišla, a so zatajeným dychom si prečítala text na ňom.

"Svet je mnohotvárny Amy,
ale aj tak povedz,
za ako dlho dokážeš,
náš príbeh lásky, ešte nedokončený,
od ostatných, rozoznať?

Najkrajšie lásky zapíšu rozprávku celú, naša však od začiatku píše knihu reality."

Veď toto je predsa báseň, ktorú mi môj princ napísal!
Ale čo tu robí?