Prince Charming

Kapitola 7. Run or Stay

Túto kapitolu venujem english_vs za oddané vote-ovanie! Ďakujeem. :)

"Takže si sem prišiel, aby si bol šťastný?"
Pýtala som sa Harryho, sediaceho na konári.

"Nie," s úsmevom zakrútil hlavou," prišiel som sem, aby sme boli šťastný."

Aby sme boli šťastný. My. Spoločne. Celý svet sa môže zabaliť do smútočného plášťa plného depresie, ale my si budeme stále medzi sebou predávať naše vrúcne šťastie.

Harry sa začal nervózne škrabať na zátylku.
"Tak ma napadlo, nešla by si sa so mnou prejsť? Len tu, po okolí?"

Srdce sa mi rozbúchalo rýchlejšie po jeho slovách, je možné, že ma pozýva na prechádzku? Nie je to niečo také, ako malé rande?...Ale ja som predsa niečo rodičom sľúbila.

"No ja by som veľmi rada išla," videla som ako si Harry vzrušene zahryzol do pery," ale rodičia mi to zakázali."

A vtedy mu celý život vyhasol z očí.

Nenávidela som sa za to, že som tupo nasledovala pravidlá rodičov. Nezniesla som pomyslenie na to, ako sa ja sama uberám o možnosť tráviť čas s niekym, kto sa naozaj zaujíma o moje blaho. Nie, ja už takúto chybu viac nespravím. Možno pred 2 mesiacmi by som zavrela okno a išla sa učiť, ale dnes nie. Dnes je čas začať nový život.

"Tak potom môžme ísť-"
Harry sa snažil nájsť iné využitie nášho spoločného času, ale ja som ho prerušila.

"Nie. Vieš čo? Je mi kompletne jedno, čo mi kto zakázal, všetkým pravidlám, patrí odteraz môj veľký nezáujem. Budem robiť iba to, čo budem ja chcieť, a nie ostatný."

Harry sa na mňa s úžasom pozeral, neschopný povedať slovo. Áno, aj on ma doteraz poznal viac-menej iba ako "slušné dievčatko", ale tomu je už koniec. Nadýchla som sa, aby som dokončila svoju rebelskú myšlienku:

"To znamená, že s tebou pôjdem, kam len budeš chcieť."

Iba jeden veľký úsmev predo mnou žiaril, a tým som začala realizovať moje predošlé slová.

Poslednýkrát som venovala pohľad tichému bytu a pomaly som si sadla na parapetu. Prehodila som nohy cez rám okna, a opatrne preliezla na strom. Obidvaja sme začali zliezať, pričom ma Harry stále pridržiaval, ako by vycítil môj strach. S úľavou som si vydýchla keď sme konečne stáli na pevnej zemi.

"Tvoji rodičia teda nie sú doma?"
Spýtal sa Harry zvedavo, vedela som kam tým mieri.

"Áno, odišli dosť náhle, ale vôbec nemám poňatia kam išli, alebo kedy sa vrátia. Čo je však zlé, je to, že ma aj zamkli, a kľúč si zobrali so sebou. To je dôvod, prečo som nešla dverami."
Mierne som sa zasmiala, a videla som ako sa Harry ku mne priblížil.

"Tak to im potom môžeš odkázať, že by nebolo na škodu, keby takto odchádzali častejšie, aby som si ťa mohol takto ukradnúť."
S úškrnom hovoril a potom ma chytil za ruku, a spoločne sme vyšli na chodník.

Rozhodli sme sa, že najlepšie bude, ak sa budeme prechádzať niekde v blízkosti môjho domu, pre prípad, že by sa moji rodičia vrátili.

"Ako si vlastne vedel, že som doma sama? Alebo si len skúsil šťastie, a vyliezol na strom?"
Pýtala som sa ho, pretože táto časť skladačky mi ešte stále nebola jasná.

"Ak mám povedať pravdu, toto nebolo prvýkrát, čo som sedel na tom strome," placho na mňa pozrel, aby zistil moju reakciu," od vtedy, čo si mi prestala písať, som vedel, že sa niečo stalo. Prešiel asi týždeň a už som to nevedel vydržať. Preto som jedno poobedie vyliezol na strom a chcel ti zaklopať na okno, ale všimol som si, že ťa rodičia stále chodili kontrolovať. Nechcel som ti spraviť viac problémov, než si mala, tak som čakal, kedy odídu."