Prince Charming

Kapitola 11. Blonde Hair and Pink Bunnies

"Vyzerá úžasne, nemyslíte?"
Kaderníčka oslovila Harryho, ktorý bol doteraz zamestnaný svojím mobilom. Okamžite od neho vzhliadol a jeho oči sa v úžase rozšírili, hneď ako si ma prehliadol.

"O-Ona vyzerá," prehltol," teda vyzeráš nádherne, Amy."

Pousmiala som sa, aj keď som sa stále necítila najpríjemnejšie pod tými skúmajúcimi pohľadmi. Predsa len, ja sama som sa ešte nevidela...

Akoby kaderníčka vyčítala dôvod mojej nervozity, a so svojím nacvičeným úsmevom, ladne otočila moje kreslo ku zrkadlu. Hneď ako sa moje oči stretli s dlhými blonďavými vlnami, som zalapala po dychu. Vyzerá to omnoho lepšie, než som si myslela!

"Ďakujem Vám, odviedli ste naozaj úžasnú prácu."
Obdivuhodne som pochválila kaderníčku.

Mohla mať tak po šesdesiatke, čo usudzujem podľa hlbších vrások na jej tvári. Jej orieškovo-hnedé vlasy boli zato perfektne upravné, nejedno dievča by mohlo závideť ich hustotu.

Milo sa usmiala a jemne ma pohladila po hlave:

"Za málo, drahá."

Harry tľapol rukami, naznačujúc, že nemáme času na zvyš:

"Fajn, tak pôjdeme nie?"
Pozrel na mňa, a ja som prikývla. Spoločne sme prešli ku pokladni, a zatiaľ čo Harry platil, som si obzerala obrazy na stenách.

Boli na nich odfotené dievčatá, s najrôznejšími účesmi. Čo ma však zaujalo bolo ich líčenie. V živote by som si niečo tak výrazné nedala na tvár, a to je presne to, čo potrebujeme. Nikto by predsa nepodozrieval dievča, ktoré je presným opakom tej, čo hľadajú.

"Ehm, prepáčte prosím," upútala som sa na seba pozornosť," vedeli by ste ma nalíčiť podobne, ako na tých obrázkoch?"
Namierila som na ne prstom.

"Och samozrejme, že áno, dokonca si môžete vybrať konkrétne tiene, farby, poprípade vzory-"

"Myslím, že by stačilo tak, ako je na tom prvom obrázku."
Mierne nervózne som ju prerušila, keď som sa strácala vtom, čo hovorila. Som rada, že viem ako pomenovať špirálu, nie to si ešte vyberať z rozličných štýlov a spôsobov.

"Ako si želáte, poprosím Vás jedine aby ste sa posadili späť do kresla."
Gestom ruky poukázala na miesto, kde som pred chvíľou sedela.

Započula som Harryho povzdych, asi ho to tu príliš nebaví. Nedivím sa mu, ani mňa tie mužské záľuby, ako je napríklad nekonečné pozeranie futbalu a potom ešte dlhšie kecanie o ňom, príliš nezaujímajú.

Dotkla som sa jeho ruky, ako som okolo neho prechádzala, a všimla si ten znudený pohľad v jeho tvári. Musela som zadržať smiech, aby som mu mohla ústami naznačiť "ďakujem".

"Och, nebojte sa, zaberie mi to maximálne 10 minút."
Kaderníčka upokojila Harryho, a hneď sa aj pustila do líčenia.

Uprene som sa pozerala do zrkadla, sledujúc premenu svojej tváre, keď som si všimla, ako sa Harry náhle postavil, a s mobilom v ruke urýchlene vyšiel na ulicu.

Kaderníčku to mierne zaskočilo a pozrela sa tým smerom. Zakrútila hlavou:
"Vášho priateľa asi takéto veci nebavia, však?"

Nepokojne som sa pohla na kresle po vyslovení "Vášho priateľa". Pravdou je, že vôbec neviem, ako na tom sme. Bol ten bozk spečatením nášho vzťahu? Alebo by som ešte s takýmto označovaním mala počkať?