Som anjel

24.kapitola

Zobudilo ma klopanie,znovu. Šuchtavým krokom som prešla ku dverám. Zapadajúce slnko zafarbovalo izbu do orandžova. Zazrela som v zrkadle svoj odraz. Oči som mala červené a opuchnuté.

Odomkla som. Chvíľu som váhala či otvorím,no napokon som otvorila. Stála tam Estel. Namiesto brnenia mala čierne tielko a tmavomodré rifle. Vbehla do izby. Pomaly som zatvorila dvere a sadla si na jednu z pohoviek. Chytila som sa za hlavu. Neskutočne ma bolela.
"Angela čo sa ,do pekla, stalo?"
Kričala ako zmyslov zbavená. Zasyčala som od bolesti.
"Nekrič! Praskne mi hlava."
"Dobre. Tak mi konečne povedz čo sa stalo?"
"Pohádali sme sa. To je celé!"
Sadla si vedľa mňa. Vložila som si tvár do dlaní.
"Prečo?"
Konečne nekričala. Oprela som si hlavu o jej rameno.
"Bezdôvodne žiarli na Richarda."
"Mám sa s ním porozprávať?"
"Nie!"
Vydesene na mňa pozrela. Oprela som sa o pohovku.
"Nechaj to tak. Teraz choď,som unavená."
"Donesiem ti večeru?"
"Niesom hladná."
"Donesiem ti ju a ak ju nezješ, je tu dosť hladných psov."
Slabo sa zasmiala. Konečne odišla.

Zvliekla som zo seba priliehavé oblečenie a vymenila ho za teplakové šortky a dres môjho obľúbené futbalového tímu. Pootvorila som veľké okno. Moje dlhé vlasy sa hojdali vo večernom vánku. Objala som si ramená. Pri jazere sa prechádzalo zopar anjelov pomedzi,ktorých sa nahánali vlkolaci. Zopár anjelov a seliasov sa vznášalo nad hradom. Blondínka,ktorá sa zľakla Richarda,preletela popri okne a zamávala mi. Všetci si plnými dúškami užívali krásne prostredie Argarmu. Všetci okrem mňa. Zvalila som sa na posteľ. Estel vošla do izby s večerou na drevennom podnose. Bez slova odišla. Zamkla som dvere. Posadila som sa na pohovku a hypnotyzovala jedlo na tanieri. Nakoniec som neodolala a zjedla všetko do poslednej omrvinky. Znovu som si ľahla do postele.

Po dľhej chvíli som sa začala nudiť. Vyšla som z izby. Naskočili mi zimomriavky. Nebolo múdre ísť naboso. Pomaly som sa prechádzala labyrintom chodieb. Sledovala som svoje bosé nohy dopadajúce na podlahu. Otriaslo mnou. Zdvihla som hlavu,aby som zistila do koho som vrazila. V momente som svoje rozhodnutie oľutovala. Oproti mne stál Marek. Venoval mi znechutený pohľad a odišiel. Ramenom som sa oprela o stenu. Zhlboka som sa nadýchla. Vrátila som sa späť do izby. Zamkla som dvere. Zamotala som sa do paplóna,keď som zatvorila oči videla som Mareka. Znovu sa mi do očí nahrnuli slzy. Zhlboka som sa nadýchla.

Zo spánku ma prebral pocit chladu. Vtedy mi došlo,že som zabudla zavrieť okno. Vymotala som sa z paplóna. Bosé chodidlá dopadli na podlahu. Šuchtavým krokom som došla k oknu. Chcela som ho zavrieť,no všimla som si niečo zvláštne. Mesačný svit ožaroval prekrásnu krajinu Argarmu. Azurovo modré jazero sa strieborne ligotalo. Niečo sa myhotalo na hladine. Nymfy! Celé ich telo tvorila voda. Veselo tancovali po hladine. Oprela som sa o okno sledujúc toto rozprávkové divadlo. Strhla som sa na ich výkriky. Nahrnuli sa k sebe a splinuli s vodnou hladinou. Veľký sivý vlkolak vybehol z lesa. V momente z neho bol starší muž so striebornými vlasmi. Nervózne sa rozhliadal okolo. Z tmy sa vynoril čierny vlkolak so zlatými očami. Richard! Rukou som si zakryla ústa,aby som nevykríkla. Postavil sa oproti chlapovi ako prízrak. Bol celý v čiernom s kapucňou na hlave. Chvíľu sa o niečom zhovárali. Strach ma prikoval k podlahe. Kývnutím hlavy sa rozlúčili. Tma zahalila ich vlčiu podobu. Pomaly som zatvorila okno. Sadla som si na posteľ.

Vybehla som z izby. Nervozne som sa rozhliadala po chodbe. Začula som kroky. Vydala som sa tým smerom. Richard si prekvapene prezeral moju tvár.
"Máš prázdnu posteľ,anjelik?"
"Ty sviniar! Nehambíš sa?!"
Šťuchla som ho do hrude. Omotal prsty okolo môjho zápästia.
"Anjelik o čom to hovoríš?"
"Nevolaj ma tak! Ty odporný zradca!"
Z izieb začali vychýdzať rozospaný anjeli,vlkolaci a seliasi. Všetci na nás naštvane hľadeli.
"Priznaj farbu chameleon!"
Kričala som ako zmyslov zbavená.
"K čomu sa mám priznať?"
"Nehraj sa na hlúpeho! Videla som ťa."
"Tak ty ma špehuješ,no to dvojfarebný nebude nadšený."
Smial sa mi priamo do očí.
"Nezakopla by som o teba ani keby so posledný na Zemi! Priznaj farbu psisko,priznaj,že si spolčený s temnými!"
Zarazene na mna hľadel. Nervozne sa rozhliadol po plnej chodbe. Všetci na okolo šepkali. Pevnejšie mi zovrel zápästie. Pritiahol ma bližšie k sebe. Oči sa mu zlatisto zaleskli. Začala som sa báť. Naklonil saku mne. Jeho teplý dych mi spôsobil zimomriavky.
"Toto oľutuješ,anjelik."
Jeho šepot ma vydesil ešte viac. Konečne mi pustil zápästie. Pokojne odkráčal. Ostala som stáť ako obarená. Aziris na jemne chytila za ramená. Tomáš hnal všetkých späť do izieb.
"Zalezte do perím,zajtra znovu makáme!"

Aziris ma odviedla do izby. Posadila som sa na pohovku. Zapálila zopár sviečok na stolíku pod zrkadlom. Slabé svetlo zaplavilo izbu. Vzala svietnik a prešla ku mne. Tomáš vbehol do izby. Posadil sa vedľa Aziris na druhú pohovku.
"O čom si to pre boha hovorila Angie?"
Az sťažka preglgla. Som tak rada,že to ona už vie.
"Videla,videla som toho idiota ako sa zhovára s neznámim vlkolakom. Kto normálny si dohaduje schôdzky uprostred noci?!"
Tomáš si ustarostene pretrel tvár. Ticho preťalo otváranie dverí. Matúš si vedľa mnasadol a silno ma objal. Stále som počula ten desivý šepot. Brat sa na mna zvedavo pozrel.
"Ang,čo sa stalo?"
Skryla som tvár do dlaní. Aziris odtiahla Matúša na bok. Počula som jej šepot,no nedokázala som rozoznať slová. Tomáš sa posadil vedľa mna.
"Je to hlúpa otázka,no si si naozaj istá,že to bol temný?"
"Prečo by sa inak stretávali pod rúškom noci?"
Nečakala som na jeho odpoved. Pomaly som prešla k posteli. Sedovala som plamienky sviečok. Boli slabšie a slabšie.

Ahojte! Tak to je dalšia kapitola. Aký máte názor? Stretol sa Richard s nepriateľom alebo spravila Angela unáhlený záver?

Chcela by som vám oznámiť,že sa príbeh pomaly ale isto blíži k záveru.