Som anjel

16.kapitola-2.časť

Chvíľu mi trvalo kým som rozoznala miestnosť v ktorej som sa nachádzala. Nemocničná izba v Knižnici! Marek sedel vedľa mna na posteli a pevne ma držal za ruku. Pozeral na mna tými krásnymi,modrými očami.
"Ahoj,šípková Ruženka!"
"Čo sa stalo?"
"Odpadla si a prespala si tri dni."
Ornamenty! Rýchlo som si vyhrnula rukáv. Takmer všetky zmyzli až na jeden drobný. Prešla som po nom končekmi prstov. Zalial ma rovnaký nepríjený pocit ako ked som sa dotkla Ronyho jazvy.
"Rony!"
"Hovorila si niečo?"
"Musím nájsť Ronyho!"
"A to je kto?"
"Zavolaj mi Az!"
Nechápavo na mna pozeral. Vybehol z izby. O chvíľu sa vrátil aj s Az. Skôr ako som stihla niečo povedať,začala hovoriť.
"Angela je šialenstvo ísť hľadať vlkolaka! Ani nevieš či existuje! Nikdy som nepočula o milom vlkolakovi."
Takže už mi dokáže čítať myšlienky.Perfektné! Niečo mi hovorilo ,že ten vlkolak bude nápomocný. Pomaly som si sadla. Zoskočila som z postele a pomaly vyšla hore do izby. V rohu skrine boli čierne kanady. Vlasy som si utiahla do vysokého chvosta. Do vaku som vhodila nejaké jedlo a flašu s vodou. Pribalila som si aj čiernu koženku. Nikto nebol v hale. Super,ľahšie sa vytratím! Už som takmer zatvorila dvere,ked sa za mnou ozval známy hlas.
"Nepustím ťa samú!"
Bola to Az.
"Komu si to povedala?"
Chcela odpovedať,no v tom momente vyšiel von Tomáš s Marekom. Prekrútila som očami a rýchlim krokom zašla do lesa. Veľkú knihu som mala stále otvorenú. Prelistovala som ju celú,no nikde nebola zmienka o tom kde sa vlkolaky zdržiavajú.
"Do šľaka!"
Strhla som sa. Pár metrov odo mna praskol konár. Spoza blízkeho stromu na mna hladeli dve zlaté vlčie oči. Hned som ho spoznala.
"Rony!"
Pomaly som k nemu kráčala. Hľadela som mu priamo do očí.
"Angela stoj!"
Naznačila som Marekovi aby stál. Vlkolak zavrčal a z očí mu zmyzol zlatý odlesk. Konečne viem ako sa voláš. Ronyho hlas sa mi ozval v hlave. Usmiala som sa. Zvrtol sa a stratil medzi stromami. Rozbehla som sa za ním. Ako by naschvál bežal tak,aby som ho dobehla. Niečo mi na tom bolo divné. Zastala som,oprela sa o strom a prudko dýchala. Veľkú knihu som vhodila do vaku. Čierny vlk ma pozorne sledoval. Čo ak som moju víziu zle pochopila? Čo ak ma varovala pred vlkolakmi? Pozorne som si prezrela okolité stromy. Rozprestrela som krídla a vyletela na najbližší pevne vyzerajúci konár. Na vedlajšom strome bol Tomáš s Az a vedľa mna pristál Marek. Zavládlo ticho. Po chvíli ho prerušilo veselé pískanie. Skryla som krídla. Marek ma zo zadu objal,opatrne sme sa opreli o strom a sadli si na konár. Konečne som videla človeka ktorý si pískal. Zakrila som si rukami ústa,aby som nevykríkla. Bol to ten starý chlap z mojej vízie. Pokojne dokráčal rovno k vlkovi. S ironickým úsmevom ho pohladil po hlave. Vlk sa otriasol a zavrčal na chlapa.
"Nemal by si sa tu túlať!"
Šmykla sa mi noha. Zlomyl sa malý konárik a dopadol rovno pred starého chlapa. Pritisli sme sa viac k stromu. Lesom sa rozlahlo ticho. Konár sa otriasol. Oproti nám stál ten starý chlap. Oči mal krvavo červené a biele tesáky mu trčali z úst.
"Ale,ale mládež zablúdila?"
Čierny vlkolak sa snžil vyškriabať na vedlajší strom,no len vyskakoval a vrčal. Toto celé je moja vina! Pomaly kráčal k nám. Ako keby pre neho neplatila gravitácia.
"Nikto z vás mi neodopovie? Ale,ale taká neúcta."
"S cudzími ľudmi sa nerozprávame."
"Niekto je zrejme polušný?"
"Niekto nemá náladu sa s vami baviť."
"C,c,c niekto tu má veľkú papuľu."
Stál nad mojimi nohami. Rýchlo som nimi švihla. Hrudou narazil na konár a zletel na zem. Čo najrýchlejšie sme odleteli. Az s Tomášom leteli hned za nami. Ticho pretal Azirisin hlas:
"Nemôžme sa vrátiť do Knižnice. Angela,máš niekoho doma?"
"Nie sú v Knižnici prečo?"
"Vlkolaci a upíri nemôžu ísť do ľudského sveta v svojej pravej podobe."
Chápavo som prikývla. Poslala som Estel esemesku nech príde domov.