Som anjel

4.kapitola

Konečne doma. Stále som počula tie neutíchajúce otázky. Najčastejšia otázka sa týkala toho či mám nejaký vzťah s Tomášom. Vždy keď som sa chcela vyhnúť odpovedi dostala som prednášku o tom aké je nebezpečné keď sú spolu dvaja anjeli. Každý sa ma niečo pýtal,no keď som chcela odpoveď na to prečo mám pozlátené krídla hneď ten dotyčný zmenil tému alebo radšej odišiel. Myslím že mi niečo taja. Nechám to radšej tak. Možno len chcú počkať na pravú chvíľu a potom mi to niekto povie. Prezliekla som sa a šla si po knihu,no ledva som otvorila dvere do mojej izby zazvonil mi mobil. Prekvapilo ma meno na displeji.

„Čo potrebuješ Miky?"

„Nič ja len že či by si nešla von..."

Odmlčala som sa. Niečo mi na to nesedí. Aj keď to nedáva zmysel možno to nieje až taký zlí nápad. Aspoň sa trochu odreagujem.

„Mohla by som."

„Dobre. Okolo ôsmej prídem pre teba."

Ani nečakala na moju odpoveď a zložila.

Trochu som zneistela keď som si všimla že je 19:45. Ledva som položila knihu na poličku,znovu mi zazvonil mobil. Keď som zbadala meno na displeji,cítila som ako sa mi do tváre hrnie červeň.

„Ahoj!"

„Ahoj! Angie...ja...no chcel by som sa ťa spýtať či by si nešla von...znovu?"

„Prepáč ,no už niečo mám."

„Aha...no nevadí...tak snáď zajtra. Ahoj!"

To sklamanie v jeho hlase ma bodlo ako dýka. Nečakala som že ho niekedy tak sklamem. Zalial ma zvláštny pocit viny. V mysli som mala obraz ako ho silno obímam. Nie...to snáď nie je pravda. Z môjho zamyslenia ma vytrhlo zvonenie môjho mobilu.

„Ahoj Angie...viem že sme sa dohodli ,no niečo mi do toho vbehla tak sa prosím nehnevaj."

„Pohode chápem to."

„To som rada tak pa."

Úprimne som sa potešila že to Miky zrušila. Prvé čo som spravila bolo to že som vytočila Tomášovo číslo...

Z pohľadu Tomáša...

Zostal som trochu sklamaný. Dúfam som že jej konečne poviem čo k nej od začiatku cítim. Možno je dobre že to nevie. Že nevie ako som sa na ňu potajomky díval,že som do nej narazil naschvál,že som do nej blázon odkedy som ju prvý krát videl. Možno bude lepšie ak sa to nikdy nedozvie. Ešte nikdy ma tak nevzalo odmietnutie. Len,len som si sadol už mi zazvonil mobil. Dúfam že to nebudú chalani. Vôbec nemám náladu ísť s nimi do mesta obzerať baby.

„Čo je?"

„Tomáš..."

Keď sa ozval jej hlas zastalo mi srdce. Teraz to bude vyzerať tak že som na ňu naštvaný.

„Ja...zavolám ti neskôr,nevedela som že volám nevhod...ahoj."

„Angie,Angela..."

Nič. Zložila. Ja kretén. Ako môžem byť taký hlupák?! Mal som chuť streliť si facku.

◄► ◄► ◄►

„Čo je?"

Hnev v jeho hlase bol zreteľný. Nemala som mu volať.

„Tomáš...ja...zavolám ti neskôr,nevedela som že volám nevhod...ahoj."

V očiach ma pálili slzy. Upokoj sa Angela má len zlú náladu. Všetko bude fajn. Taká lož! Oprela som sa o stenu a začali sa mi triasť kolená. Radšej som si ľahla na postel. Slzy sa mi rozliali po lícach. Nie...toto som nechcela. Utrela som si slzy a vstala z postele. Musím sa ísť prejsť! Vyšla som z domu a zhlboka som sa nadýchla. Ako ma mohla taká „hlúposť" takto dostať? Ani netuším ako,dokráčala som až k parku. V parku som si sadla do tieňa mohutného dubu. Zatvorila som oči. Šum lístia,krik detí a jemný vetrík mi pohladil tvár. Toto som potrebovala. Zrazu sa moja myseľ zamerala na zvuk približujúcich sa krokov. Dúfam že ide niekto len okolo. Oči som neotvorila . Trochu som zneistela keď kroky zastali tesne predo mnou,zneistela som. Jemný vánok mi k nosu doniesol známu vôňu...

Z pohľadu Tomáša...

Bez ďalšieho uvažovania som sa obul a utekal k Angie. Bežal som ako o život a to že som mohol letieť ma napadlo až tesne od jej dom. Zastal som,vydýchal sa a krokom pristúpil k dverám. Zaklopal som. V hlave sa mi formovalo ospravedlnenie. Už,už som ho chcela zo seba vychrliť keď otvoril Matúš.

„Ak hľadáš Angie pravdepodobne bude v parku."

Gestom som poďakoval a bežal do parku,no skôr som kráčal. Chvíľu som sa v parku nevedel zorientovať ,no potom som ju zbadal. Sedela na lavičke pod starým dubom. Dúfam že hneď neodíde aj keď by som si takú reakciu zaslúžil. Mala zatvorené oči a tak som sa na ňu chvíľu len nemo díval. Až teraz som si naplno všimol je anjelsku krásu. Je dokonalá!

„A...ahoj!"

Som rád že mi nezlyhal hlas aj keď to tak chvíľu vyzeralo. Nadýchla sa a až potom otvorila oči. Z jej výrazu som nedokázala nič vyčítať...

◄► ◄► ◄►

„A...ahoj!"

Jeho hlas mi spôsobil zimomriavky. Angie hlavne kľud! Nadýchla som sa aby som získala trochu času kým otvorím oči. Chvíľu som nič nevidela len biele svetlo a potom akoby sa z neho vynoril. Dúfam že mi teraz nezlyhá hlas.

„Ahoj!"

„Angie,ja...prepáč nechcela som na teba tak vyletieť ale myslel som is že sú to chalani."

Neodpovedala som. Rýchlo som vstala a doslova som sa mu hodila okolo krku. Stisol ma tak pevne že som si chvíľu myslela že nebudem môcť dýchať. Srdce mi takmer vyskočilo z hrude. V momente ako mi jeho vôňa zaplavila nos ma ovládol pocit že ho už nikdy nechcem pustiť. Zaujímalo by ma či to cíti rovnako. Pevnejšie ma stisol a zaboril nos medzi moje rameno a krk. Zahmýrila som sa.

„Šteklí to!"

Asi nebolo najmúdrejšie to povedať pretože to spravil znovu. Zasmiala som sa. V tom momente mi nabehla červeň do tváre. V duši som sa modlila aby sa na mňa teraz nepozrel ale čo čer nechcel,spravil pravý opak. Zadíval sa mi tak hlboko do očí že som mala pocit že mi vidí až do duše.

„Vtedy na chodbe som do teba vrazil zámerne."

„Prečo?"

„Ja...nemal som odvahu sa ti prihovoriť a potom ani neviem ako sa to zomlelo ...hneváš sa?"

Čo mu mám na to povedať? Sklonil hlavu a pozorne si prezeral svoje dlane. Sklonila som hlavu a dúfala že ma niečo napadne. Keď som zdvihla hlavu uprene na mňa hľadel a pri tom si hrýzol do spodnej pery. Chytil ma za ruku a potiahol k sebe,no silnejšie ako chcel a ja som vystrela ruky v domienke že spadnem. On však udržal rovnováhu a tak som mala dlane na jeho hrudi . Tlkot jeho srdca sa dal prirovnať k tomu môjmu. Neskutočná horúčava mi začala spaľovať telo. Ovinul si ruky okolo môjho pásu a pritiahol si ma tak blízko k sebe ako to len šlo. Netušila som čo sa deje ,keď ma zrazu pobozkal. Srdcia sa nám rozbúchali tak rýchlo až byli ako jedno. V živote som nič podobné necítila. Ja...ja ho asi ľúbim. Prečo sa musí stať vždy to čo nechcem? Prerušil spojenie našich pier a znovu mu hľadel hlboko do očí. V očiach mal iskierky šťastia a miestami sa mi zdalo že v nich má slnko. Boli ešte modrejšie.

„Si nádherná!"

„To je len očný klam."

Tak sladko sa zasmial. Nejako nešikovne som pohla nohou až sa mi podarilo zavesiť sa naňho. Znovu sa zasmial.

„Netušil som že ťa až tak priťahujem."

„ Neteš sa. Padala som a ty si mi náhodou stál v ceste."

„No dobre."

Mykol mnou. Držal ma za lakte a visela som kúsok nad zemou. Už,už som sa pripravovala na tvrdý dopad keď ma vytiahol na nohy. Rozbehla som sa smerom von z parku,no ďaleko som nedošla. Dobehol ma,preplietol si prsty s mojimi a hrdo ma ťahal cez park. Nakoniec sme skončili vonku.

* * *

Ahoj! Tak tu je nová kapitola. Dúfam že sa vám bude páčiť a poteší ma každý komentár. Príjemné čítanie :*