10.kapitola

305 15 2
                                    

O mesiac neskôr...

Tak zle mi ešte nikdy nebolo. Hlavu som si musela položiť na lavicu. Šlo mi ju rozdrapiť. Hlasné vysvetľovanie učiteľky tomu moc nepomáhalo. Trieda sa ako na povel začala smiať. Mala som pocit že ma niečo z vnútra trhá. Schúlila som sa do klbka najviac ako som mohla. Zrazu ostalo ticho. Kútikom oka som videla ako sa Miky hlási. Nie! Dlaň aj rameno mi horelo. Neviem či je horšia bolesť hlavy alebo horiaca dlaň a rameno. Učiteľka si všimla Miky.

„Áno Monika?"

„Pani učiteľka Angele je zle!"

Pomaly ku mne prišla. Jej divný výraz hovoril za všetko. Ani sa jej nečudujem. Dlaň mám obviazanú a na sebe tielko,košeľu aj šatku okolo krku. To všetko len preto aby nikto nevidel ornamenty ktoré sa mi z neznámych príčin zjavili na miestach kde Marek použil svoju energiu. Neľudsky som zaskučala. Cítila som ako ma pália pohľady všetkých mojich spolužiakov. Zatvorila som oči. Len čo som tak spravila spomenula som si na Marekove medvedie objatie. Mesiac,celý jeden mesiac nič. Nezavolá,nenapíše a spolu s ním zmizol aj tréner. Učiteľka ma spolu s Miky preniesli do čitárne. Učiteľka odbehla. Namiesto nej sa vrátila len školská lekárka. Chvalabohu ďalší anjel! Otočila sa k Miky.

„Slečna mali by ste sa vrátiť na hodinu. Ona potrebuje kľud."

Prikývla a odišla. Ledva Miky odišla lekárka mi položila dlaň na čelo. Miestnosť zalialo biele svetlo ,ako vtedy keď sa prvý krát objavila Aziris. Presne to sa stalo keď svetlo zmizlo. Aziris kráčala ku mne a po lekárke nebolo ani stopy. Aziris vyzerala takmer ako obyčajný človek. Vyzliekla som si košeľu a zvliekla šatku. Bola tými ornamentami tak fascinovaná až ma to desilo. Niečo sa jej nepozdávalo. Obliekla som si košeľu. Nesúhlasne zamrnčala. Čakala som že mi niečo povie,no potom som si spomenula že vďaka ornamentom dokáže čítať myšlienky úplne všetkým len nie mne. Ako naschvál!

„Az,deje sa niečo?"

„Hej. Myslím že sa niečo deje."

„Čo?"

„Si prvý anjel...prvý..."

Odmlčala sa a sklonila hlavu. Čo ...čo...som prvý anjel čo? Do šľaka Aziris prečítaj si moje prekliate myšlienky a povedz mi čo sa deje! Chcem to vedieť,ihneď! Divne sa na mňa pozrela. Dúfam že nemám ornamenty už aj na tvári. Nemienim chodiť zahalená ako nejaké monštrum.

„Mirazel...ja...ja dokážem ,momentálne sa mi darí čítať tvoje myšlienky."

Super! Môžem jej to dovoliť. Aspoň nebude vedieť o veciach o ktorých nemusí. Myslím že by nateraz toho hrabania sa v mojich myšlienkach stačilo.

„Skús to teraz!"

Zatvorila oči,pokrčila nos,no stále nič.

„Už to nejde."

„Výborne a chcela by som sa s tebou dohodnúť ešte na niečom. Nevolaj ma Mirezal! V tomto živote som Angela."

Len prikývla. Tak a teraz z nej musím dostať to čo mi zjavne moc nechce povedať.

„Az,chcem konečne vedieť čo ťa na tých ornamentoch desí!"

„Dobre ale nie je to nič pekné."

„Som pripravená na všetko. Hovor!"

„Dobre. Takže vždy keď sa potomok niekoho dotkne v dobe keď ešte nevie úplne ovládať schopnosti...no každý je jedno či anjel alebo človek...každý...každý jeden zomrie. Aspoň každý zomrel až na teba."

Stiahol sa mi žalúdok. O...on už niekoho zabil. Nie,nie,nie!!!

„Marek už niekoho zabil?"

Som anjelWhere stories live. Discover now