17.kapitola-1.časť

165 11 0
                                    

Večer som volala mame. Pokiaľ mi vytáčalo jej číslo,pripravovala som sa na jej krik.
"Angela kde v pekle ste?"
"Doma. Mamí počúvaj ma! Musíte ostať v kničnici!Nepýtaj sa prečo,nechod domov! Ver mi! Všetko ti potom vysvetlím,len prosím sprav čo som ti povedala."
"Donre Angela. Dúfam,že vieš čo robíš."
Zložila. Prekvapilo ma,že to tak dobre vzala. Bola úplne kľudná.

Dohodli sme sa ,že sa v noci budeme striedať pri strážení. Kedže som stále nad niečím premýšlala vzala som prvú hkiadku. Nedokázala som zaspať. Ked som videla bšetkých spať,ľutovala som,že hliadkujem. Kľučka vchodových dverí sa pohla. Vyskočila som na nohy a pomaly prešla k dverám. Estel strčila hlavu dnu. Rýchlo som ju stiahla a zabuchla dvere. Ponúkla sa,že ma vymení. Súhlasila som. Ľahla som si nagauč,ihned som zaspala.

Strhla som sa zo sna. Estel na mna vydesene hľadela. Vstala som a šla sa napiť. Estel si ľahla na gauč,po chvíli zaspala. Sledovala som ako voda tečie do pohára,ked som začula zvlástne hlasy. Zastavila som vodu. Vydesene som sa rozhliadla po kuchyni. Vzala som metlu a pritisla sa k stene. Nazerala som do obývačky. Dvere sa so šťuknutím otvorili. Dlhý tien sa natiahol ku schodom. Starý upír pomaly kráčal k schodom. Chalan v kapucni vošiel dnu a zatvoril dvere.
"Je niekto doma?"
Upírov hlas mi spôsobil zimomriavky. Pritisla som sa k stene. Snažila som sa byť kľudná,no nešlo mi to. Ťažké kanady dopadali na podlahu. Kroky smerovali do kuchyne. Len čo stál chalan vo dverách kuchyne,švihla som metlou. Zachytil si ju tesne od tváre. Gestom mi naznačil ,aby som bola ticho. Pustila som metlu a vybehla z kuchyne. Mala som v pláne vybehnúť hore,no starý upír ma zastavil. Chytil ma pod krk a zdvyhol zo zeme. Metala som sa,kopala,no bolo to márne. Chalan v kapucni mu zovrel zápästie. Upír ma konečne pustil. Tvrdo som dopadla na zem. Chalan sa ku mne zohol.
"Ja ho zadržím a ty uteč!"
Vydesene som prikývla. Čo ak to je pasca? Čo ak chce len zistiť kde sú ostatný?

Chalan v kapucni začal dohovárať upírovi.
"Preskočilo ti Monat,chceš ju zabiť? Sám si povedal,že akurát jej nemáme ublížiť."
"Bud ticho Richard(Ričard)! Kľudne to môže byť jej dvojča."
Vtedy som si spomenula na Estel. Pozrela som sa na gauč,no nebola tam. Vydesene na mna hľadela spoza gauča. Vstala som,no podlomili sa mi kolená a dopadla som vedľa nej. Zabolelo ma celé telo.

Estel rýchlo vybehla hore. Obaja sa otočili k schodom a potom späť na mna. Konečne sa mi podarilo postaviť sa. Upír pri schodoch vyceril tesáky a oči mu zaliala červen. Richard bol v strehu. Hodil upíra o strnu a ja som tackavo utekala hore schodmi. na poslednom schode sa mi zamotali nohy,spadla som.

Marek ma dvýhal zo zeme. Estel vyliezala von oknom. Vyliezala s von posledná. Striaslo ma pri zúrivom výkriku.

Čo najrýchlejšie sme odleteli. Konečne som sa poriadne nadýchla.

Doleteli sme ažvk chate kde Estel držala Mareka. Tu nás hádam nenájdu.

Vyšla som na poschodie. Na poschodí bola len jedna veľká spálna a malá kúpeľna. Ľahla som si na najbližšiu posteľ. Pred pár mesiacmi som bola normálny človek a teraz sa skrývam pred upírmi a vlkolakmi. Za posledné dni som bola tak blízko k smrti. Otočila som sa k stene. Snažila som sa zaspať,no nedarilo sa mi to.

Strhla som sa na hlasný smiech z dola. Pomaly som zišla dolu schodmi. Všetvi sedeli v obývačke a na niečom za skvelo zabávali. Nenápadne som prešla do malej kuchyne. Sadla som si na zaprášenú ku hynskú linku. Zaujal ma ornament na ráme malého okienka. Niečo ma k nemu tiahlo. Ucítila som niekoľko pohľadov. Ignorovala som to a končekmi prstov prešla po ornamente. Zvláštna energia prešla celým mojím telom. Zatvorila som oči.

Stála som uprostred bojiska so zakrvaveným mečom. Po čele mi stekala krv a vlasy som mala zlepené potom. Mala som pocit ,že zastal čas.

Okolo mna rinčali meče,plieskali krídla a všetci naokolo veľmi kričali. Späť do reality ma vrátil Estelin výkrik. Stála oproti mne so smrťou v očiach. Chcela som spraviť krok,no telo mi zaliala rezavá bolesť. Celý bok som mala zakrvavený. Zvalila som sa do krachu zmiešaného s krvou. Estel sa postavila nado mna. Špičku meča mi priložula ku krku.

Pomedti prsty mi pretekala krv z rozrezaného boku. Zatvorila som oči a čakala na smrť. Vánok zalial pach krvy. Žijem! Pozrela som na Estel. Tvár jej stuhla v nemom výkriku. Čepel niekoho meča jej trčala z brucha. Jej mrtve telo sa zvalilo k zemi. Marek stál nad jej telom. Z meča mu kvapkala krv. Pistil ho a pribehol ku mne. Rozmaka sa mi zrak...

Vykríkla som. Spadla som z kuchynskej linky. Celé telo sa mi nekontrolovateľne chvelo. Hýkala som v snahe normálne sa nadýchnuť. Všetci stáli okolo mna.

Marek ma vzal na ruky a pomaly vyniesol hore. Tlkot jeho srdca ma upokojil. Stále som mala pred očami spomienku z vojny. Sadol si na posteľ so mnou v náručí. Pevne ma objal. Slzy sa mi začali kotúlať po lícach. Cátila som tú upokojujúcu energiu ktorá vychádzala z jeho dlaní,no stále som sa chvela. V nose som stále vítila kovový pach krvy. Pľúca sa mi konečne poriadne naplnili vzduchom. Naplo ma. Prebehla som k otvorenému oknu a vyvrátila obsah žalútka. Začala som sa chvieť ešte viac. Marek stál vedľa mna. Predlaktím som sa oprela o zaprášený parapet.

Ahojte! Nech sa páči,dalšia kapitola je tu. Dúfam,že sa bude páčiť :)

Som anjelWhere stories live. Discover now