7.kapitola

399 19 3
                                    

Oblaky okolo mňa vyzerajú ako cukrová vata. Slnko ma príjemne hreje a krídla sa krásne ligocú. Tomáš letí vedľa mňa. Otvoril ústa ako by chcel niečo povedať,no v tom stuhol. Z očí mu zmizol život a začal sa rútiť k zemi. Bez zaváhania som sa strmhlav vrhla za ním. Stihla som ho zachytiť skôr,ako dopadol na zem. Opatrne som s ním klesla. Slzy mi zaliali tvár. Jeho bezvládne telo som pevne zvierala v náručí. Dotkla som sa niečoho lepkavého. Naplo ma keď som zistila že to je krv,jeho krv. Rozplakala som sa ešte viac. Zdvihla som hlavu. Medzi stromami stála postava s krídlami odetá od hlavy až po päty v čiernom...

Šklblo mnou. Vlasy som mala zlepené potom a chvíľu mi trvalo kým som rozoznala rysy nábytku v mojej izbe. Pretrela som si oči v snahe zbaviť sa toho hrozného obrazu. Stuhla som pri pohľade na čiernu postavu v roku mojej izby. Zakryla som si ústa aby som nevykríkla. Začala som ťažko dýchať. Teraz nemôžem omdlieť! Strach nestrach potrebujem si otvoriť okno. Trasúcimi sa rukami som pomaly otvorila okno. Len čo som otvorila okno niečia ruka ma odsotila na zem. Rýchlo som sa pozviechala a pozrela von oknom. Na záhrade nebol nikto za to sa nejaký anjel veľmi rýchlo vzďaľoval. Ignorovala som pálivú bolesť v ramene. Okamžite ako som len trochu precitla začala som hľadať mobil. Okamžite som vytočila Tomášove číslo. Dúfam že to zdvihne.

„Áno?"

„A...a..ahoj! Prepáč že ta budím ,no netuším čo sa deje a strašne sa bojím."

Strach v mojom hlase bolo počuť viac ako som chcela. Musela som si chytiť ruku v ktorej som mala mobil inak by mi asi vypadol. Ešte nikdy som sa tak nebála ako teraz.

„Angie upokoj sa zachviľu som tam."

„D...d...dobre."

Z pohľadu Tomáša...

Kto mi teraz v noci volá? Neochotne som nahmatal mobil na nočnom stolíku. Vydesil som sa pri pohľade na displej. Angie! Toto ma dostatočne prebralo.

„Áno?"

„A...a..ahoj! Prepáč že ta budím ,no netuším čo sa deje a strašne sa bojím."

Strach v jej hlase ma prebral úplne. Čo sa mohlo stať že je tak vydesená? Musím ísť za ňou!

„Angie upokoj sa zachviľu som tam."

„D...d...dobre."

Zložila. Obliekol som si rifle a tričko. Rýchlo som sa obul,kľúče som vhodil do vrecka. Celú cestu k Angie som bežal. Vôbec som nepomyslel na to že by som letel. Jediné čo ma teraz trápi je to ako je Angela vydesená a prečo alebo skôr čo ju tak vydesilo. Konečne som zbadal jej dom. Sedela pred dverami. Chvela sa tak že sa to nedalo prehliadnuť. Keď ma zbadala rozbehla sa smerom ku mne. Až keď bola tesne pri mne všimol som si slzy ktoré jej stekali po tvári. Pevne som ju objal. Jej vzlyky mi trhajú srdce. Po pár minútach prestala plakať ,ale stále sa triasla...

                                                                           ◄► ◄► ◄►

Doba počas ktorej som sedela pred dverami mi pripadala ako večnosť. Konečne som zbadala Tomáša. Ešte stále som sa chvela a tvár som mala mokrú od sĺz. Rozbehla som sa k nemu. Objal ma tak pevne,ako som to práve teraz potrebovala. Začala som plakať ešte viac. Nič nepovedal len ma objímal. Konečne som sa upokojila. Pohladil ma po vlasoch. Poriadne som sa nadýchla. Nos mi zaplavila jeho vôňa.

„Už som tu Angie. Už je dobre."

Po jeho slovách som sa prestala chvieť. Sadli sme si pred dvere a všetko som mu povedala. Mal vážnu tvár,no keď som spomenula anjela v mojej izbe niečo mu ňou prebehlo. Ako keby vedel kto to bol.

Som anjelWhere stories live. Discover now