Som anjel

21.kapitola

Zobudilo ma nepríjemné pípanie budíka. Zakuklila som sa do deky. Niekto vedľa mna nesúhlasne zamrnčal. Marekk si pomaly sadol a potom vstal.
"Vzala si mi deku princezná."
"Hádam nechceš ,aby som zamrzla?"
Čupol si ku kraju postele. Znovu som sa strácala v jeho prekrásnych,modrých očiach. Prehraboll si strapaté vlasy. Jemne ma pobozkal a stratil sa v kúpelni. Prevrátila som sa nadruhý bok. Vôbec sa mi nechce ísť do školy.

Pomaly som vyliezla z teplej postele. Marek sa šiel domov prezliecť. Hodnú chvíľu som hľadela do skrine,kým som si niečo vybrala. Siahla som po čiernych,riflových šortkách a bielom tielku s malými,červenými ružičkami.

Okolo štvrť na osem niekto zvonil. Až zvonenie zvončeka ma donútilo zísť dole. Richard sesel v obývačke nad rannajkami. V domnienke,že je za dverami Marek som ich rýchlo otvorila. Stála za nimi mama.
"Prečo si zvonila?"
Skôr ako mi odpovedala vošla dnu. Znervoznela som,ked som v obývačke nevidela Richarda.
"Zabudla som si kľúče."
Vyzula sa,odložila kabelku a šla rovno do svojej spálne. Estel opatrne vyšla z kuchyne s Richardom za chrbtom. Čo najrýchlejšie sme odišli. Pred domom už stál Marek. Objal ma a chytil za ruku. Zachytila som Richardov zvláštny pohľad. Estel znovu niečo ťukala do mobilu.
"Tak ja vám sa všetko dakujem."
"Máš za čo!"
Estel to povedala chladnejšie ako obvykla. Richa to prekvapilo. Potriasol hlavou a našťastie sa vybral opačným smerom.

Po vyučovaní som kráčala pomaly domov. Estel šla hned po škole s Alexom. Marek mi nedvýhal mobil. Síce som mala v učiach slúchadká,no vôbec som nevnímala pesníčku. Stále som mala pred očami Marekovo mrtve telo. Neprežila by som bez neho. Už som bola takmer doma,ked Mi zazvonil mobil.
"Prosím?"
"Angie,príd okamžite do Knižnice!"
"Prečo?"
"Nevypytuj sa a proste príd!"
Mama znela veľmi nahnevane. Tašku s knihami som nechala na chodbe. V strede záhrady som rozprestrela krídla.

Vánok mi strapatil vlasy. Točila som sa do špirál,stúpala,klesala a uvedomila si,že je to omnoho krajšue ako boli moje sny.

Skryla som krídla a pomaly vošla do Knižnice. Ledva som zatvorila dvere,mama ma silno objala. Všimla som si Anis pri dverách spoločenskej miestnosti. Čo tu robí? Len čo ma mama pustila,prísne na mna pozrela.
"Kedy si mi chcela povedať,že ste zachranovali život vlkolakovi? Ako ste na takú hlúposť vôbec pomysleli? Mohla to byť pasca! Ako si mohla toľko riskovať? Hazadrovala si so životmi ľudí ktorých máš rada len kvôli životu vlkolaka! Uvedomila si si aké to môže mať následky?"
Eštš nikdy tak veľmi nekričala. Po dokončení svojho monologu ma znovu silno objala.
"Spravíš správnu vec aj ked ťa to môže stáť veľa."
Teraz bol jej hlas úplne pokojný. Konečne ma pustila. Anis pomaly prešla k nám.
"Regina,asi by som mala ísť."
"Kľudne zostan. Angela tipožičia nejaké oblečenie."
Súhlasne som prikývla. Mama sa niekam stratila.

Zo skrine som vytiahla zopár kúskov oblečenia ktoré by sa mohli Anis páčiť. Siahla po bledých rifliach a obyčajnom bielom tričku s krátkym rukávom. Podakovala a odišla. Vyzula som sa. Postel bola odetá do bledomodrých návlečiek. Rovnako sfarbený bol aj baldachýn. Hodnú chvíľu so hľadela do steny. Obula som sa a zbehla dolu. Zadla som si na široké schody v hale. Anis prebehla okolo mna. Koráliky v jej tmavých vlasoch sa mi zdali výraznejšie ako včera. Medzi pramienkami vlasov sa jej hojdalo zopár sivých pierok. Zmizla za jednými z dverí v hale. Očami som počítala knihy v policiach.

Do haly vstúpila Az s Tomášom. Pár sekúnd po nich vošla dnu aj Estel. Sadli si okolo mna.
"Mama vie,že sme zachranovali vlolaka. Všetci trajasa zarazili.
"Zrejme jej to prezradila Anis."
Ani jeden z nich neprehovoril. Zrejme im to bolo hned jasné. Estel sa ku mne otočila.
"Kde máš Mareka?"
"To by som ajjarada vedela."
"Volala si mu?"
"Nedvýha."
"Aha."
Vstala som a pomaly vyšla do izby. Znovu som mu skúsila volať. Konečne zdvyhol.
"Áno?"
"No konečne! Prečo si mi nedvýhal?"
"Prepáč Angie,no učiteľka mi vzala mobil. Kde si?"
"Všetci sme v knižnici."
"Dobre. Zachvíľu som tam."
Skôr ako som stihla niečo povedať,zložil.

Z pohľadu Mareka...
Osprchoval som sa a prezliekol. Pomaly som kráčal k Angelinmu domu. Angie vyšla von s Estel a Richardom v pätách. Tak veľmi mi lezie na nervy. Len tak sa objaví a zrazu sa všetko točí okolo neho. Stále nás sleduje. Mám chuť jednu mu vraziť. Dúfam,že mu Angie nepodľahne. Milujem ju najciac na svete. Nezvládol by som to. Konečne odišiel.

Bezstarostne som vošiel do budovy športového gymnázia. Meškám asi 15 minút. Neisto som otvoril dvere naktorích bol štítok "1.B". Učiteľka ma šla prebodnúť pohľadom.
"Prepáčte,zaspal som."
Rýchlo som si sadol. Rišo sa ku mne s úškrnom otočil.
"Rušná noc?"
"No jasné! Mal by si si konečne niekoho nájsť,kamarát."
"Aby som meškal? Nie dakujem."
"Jasné ty si vzorný."
Učiteľka vysvetľovala nejaké učivo. Nevnímal som ju. Hral som sa s mobilom,ked mi ho niekto vytrhol z ruky.
"Vyzdvihnite si ho po vyučovaní."

Konečne som sa dostal k mobilu. Pätnásť zmeškaných hovorov,všetky od Angie. Chcel som jej zavolať,no zazvonil mi mobil.
"Áno?"
"No konečne! Prečo si mi nedvýhal?"
"Prepáč Angie,no učiteľka mi vzala mobil. Kde si?"
"Všetci sme v knižnici."
"Dobre. Zachvíľu som tam."
Zaniesol som si domov tašku a osprchoval sa.

Konečne som zbadal Knižnicu. V hale nikto nebol. Vybehol som do Angelinej izby. Pomaly som otvoril dvere. Je dokonalá ked spí! Opatrne som si sadol vedľa nej. Pohladil som ju po líci. Pomrvila sa a otičila na druhústranu.
+ + +
Niekoho topánky dopadli vedľa postele. Stále som sa tvárila,že spím. Prebehol mnou známi pulz.
" Marek."
Pevnejšie ma zo zadu objal. Preplietol si prsty s mojimi. Pomaly som otvorila oči.
"Myslel som,že spíš."
"Aj som spala."
Otočila som sa k nemu tvárou. Silno som ho objala. Vdychovala som jeho omamujúcu vônu. Položil si bradu na moju hlavu. Ticho preťal jehopríjemný hlas.
"Milujem ťa!"
"Milujem ťa!"
Uprene sme si hľadeli do očí. Pohladil mi líce a jeho pery sa dotkli mojich. Telo mi spaľovala neskutočná horúčava. Odtiahol sa a silno ma objal. Viac som sa k nemu pritúlila. Zanechal otlačok pier v mojich vlasoch. Neviem z akého dôvodu,myslou mi prebehla vesta krorú mi povedal Richard.
"Si v poriadku?"
"Čo? Á...áno som,len som si na niečo spomenula."
"Na čo?"
"Pred tým ako sme šli hľadať protijed mi Richard povedal,že vojna začína."
Jeho výraz bol zmetený. Sadlasom si.
"Nemala som to hovoriť."
"Len nechcem aby si dopadla ako naposledy."
Utrápene som nanho pozrela. Chytil maza zápästie. Dopadlasom nanho.
"Som hladný."
Začala som sa smiať a on mazačal štekliť. Prehadzovala som sa zo strany na stranu,no šteklil madalej. Od smiechu mi tiekli slzy po tvári. Ked sa mi konečne podarilo ujsť mu ,šla somk skrini. Ležal na posteli a pozorne ma sledoval. Našlasom niečo pohodlné a šla sa prezliecť. Pokiaľ som sa prezliekala,zaspal. Pomaly som zišla dolu.

Mama sa akurát chytala na odchod.
"Angi odchádzame!"
"Zbehnem zobudiť Mareka a hned sme tu."
Len prikývla. Vybehla som hore schodmi.

Sadla som si vedľa neho na posteľ. Jemne som ho pobozkala. Pokrčil nos a otvoril oči.
"Odchádzame!"
Neochotne sa vymotal z postele. Zbehli sme dolu.

Zdreveneli mi nohy a telo mi  zalial strach.

Tak tu je dalšia kapitola. Baví niekoho tento príbeh? Bola by som rada ak by ste sa vyjadrili,aby som vedela či má ešte nejaký zmysel dalej pokračovať vo zverejnovaní. :)