„Z tohto cviku si dáme po tri opakovania a potom dáme oddychovku na orbitreku." Vysloví tréner vo fitku, kde sa už vyše trištvrťhoďku topím vo vlastnej šťave.
Pohľadom zavadím o fľašu s vodou a hltavo sa z nej napijem. Popri pulzujúcom srdci si uterákom prejdem po krku a čele.
Nohy zavadím na druhú priečku rebriny a začnem robiť zrýchlené drepy vo vzduchu. Začínam pociťovať novo vytvorené pľuzgiere a pálivú bolesť na dlaniach. Ešte sa päťkrát pritiahnem a zoskočím nadol.
Zhlboka sa nadýchnem.
„Nemala som robiť dvadsať päť?" zatvárim sa zmätene.
„Nie, len dvadsať." Zoskočí zo stroja a uvoľní mi miesto.
Rozčúlene si odfúknem, „myslela som, že mám robiť dvadsať päť." Vyšvihnem sa nahor a pri pesničke od Ariany Grande točím pedálmi ako besná, div, že nerozbijem zariadenie.
„Výborne," usmeje sa a skokom dôjde pre svoj múdry notes, „takže budúcu stredu a vážime sa." Dodá a odcupitá za ďalším klientom.
Vzdychnem si a nechám svoje telo trápiť sa ešte desať minút.
Nechcem vidieť jeho odutý výraz, keď sa o týždeň postavím na váhu a bude tam svietiť to isté číslo. Za dva mesiace aktívneho cvičenia celkom zdrvej stravy schudnúť len jeden, jeden trápny kilogram???
Je mi ľúto otcových zbytočne vyhodených peňazí.
Ale, aspoň sa snažím, robím zo sebou niečo a nesedím na riti so založenými rukami.
Aj to sa predsa počíta, nie?
YOU ARE READING
Autophobia |VOLUME 1|
Short StoryAUTOPHOBIA: „Pri výskyte nezáleží na inteligencii, vzdelaní, ekonomickom zázemí, či profesionálnom zaradení." Príbeh o tom, ako je ťažké navigovať sa životom, ak ste tínedžer. Vo svete plnom materializmu, súťaženia, duševného teroru a strednej školy...
