Prince Charming

Kapitola 7. Run or Stay

"Počkaj, takže ty si tam sedel každý deň?"
Neveriacky som sa pýtala.

"Noo," započula som nervozitu v jeho hlase," ale nebolo tak, že by som ťa pozoroval, alebo niečo podobné. Za ten čas som napísal niekoľko básní, a keď som si dnes všimol, že sa ti už v pravidelných intervaloch neotvárajú dvere, rozhodol som sa využiť to, a upútať tvoju pozornosť."

Takže, toto je dôvod, prečo sa tie vetvy tak divoko hýbali, aj v bezvetrí. Ale táto skutočnosť ma dosť udivuje. Celý čas som bola tak blízko princovi, len jedna stena nás oddeľovala od seba, a cez to mi prišiel vzdialený na niekoľko svetelných míľ.

"Ja-Ja neviem, čo ti na to mám povedať, Harry. Ty si naozaj každý deň chodil sem, aj keď si vedel, že sa so mnou pravdepodobne ani neporozprávaš? To si naozaj nemusel."
Cítila som sa zle za to, že kvôli mne si robil takéto starosti, a ja som sa ho ani nepokúsila hľadať.

"Princezná," zastavil sa a otočil ku mne," nebolo dňa, čo by som na teba nemyslel. Nevedomosť  toho, čo sa ti stalo, mi trhala srdce, a preto len tvoja samostatná prítomnosť, aj keď bola iba cez stenu, mi postačila, aby som mohol pokojnejšie spávať. Nezabudni, že tvoj princ ťa nikdy neopustí."
Zahľadel sa na mňa pohľadom plným lásky a nehy.

Objala som ho, tak silne ako som len mohla, a zamumlala:
"Ďakujem."

Jeho ruky si ma privinuli ešte bližšie ku nemu, a práve v tej chvíli, som sa konečne po dlhom čase, cítila voľná a šťastná.

Naše kroky smerovali pomedzi stromy a okolo tých šedých, monotónnych panelákov, ktoré sa mi zdali krajšie, ako kedy predtým. Všetko je s Harrym krajšie, ako sa mi kedy mohlo prisniť.

"Tvojim rodičom nevadí, že sa každý deň niekam vytratíš?"
Spýtala som sa so záujmom, keď som si uvedomila, že on o svojej rodine nepovedal ani slovo.

"Vieš, už nejaký čas žijem sám. Pred tým, než sa opýtaš, nie, nie som ešte dospelý, mám 17. Je to komplikované, a nechcem ťa tým zaťažovať, stačí ak budeš vedieť, že nie všetko v živote je fér."
Jeho oči smerovali do zeme, ale aj tak som si všimla, že posmutneli.

Radšej som sa vtom nechcela vŕtať, zdá sa, že sa Harry necíti práve príjemne pri preberaní tejto témy. Tak som ho jemne pohladila palcom po ruke, ktorou ma držal, a trochu viac sa k nemu pritisla.

"Ak ťa to poteší, ja by som taký život preferovala, než byť stále pod kontrolou. Ani si nevieš predstaviť, čo je to za utrpenie žiť vo vlastnom väzení."
Chlad prešiel mojím telom, keď som si uvedomila, aký je môj život obmedzený.

Harry nič nehovoril, len naďalej ticho kráčal. Pohľad mal upretý do neznáma, pravdepodobne nad niečím rozmýšlal.

"Kiežby som len mohla byť voľná."
Šepla som do vetra, ktorý uniesol moje slová ku Harrymu. Ten sa akoby zázrakom prebral z myšlienok, a so vzrušením v očiach sa ku mne otočil. Zobral mi tvár do dlaní, a zahľadel sa mi vážne do očí.

"Ak chceš byť voľná, moja princezná, uteč so mnou. Uteč so mnou do ďaleka, preč z tohto mesta, preč od všetkých pravidiel a zákazov. Len si predstav tú voľnosť, ktorú by sme mohli mať."

Cítila som to vzrušenie v atmosfére, vyvolané Harryho nápadom, ktoré ma úplne pohltilo. Usmievala som sa pri predstave ako bežím v ústrety lepšiemu životu, s Harrym po boku. Ale aj keď je toto jedna z tých najlepších vecí, ktoré som kedy počula, mám obavy. Ako by som len mohla opustiť toto všetko naokolo? A čo rodičia? Možno nie sme práve najšťastnejšia rodinka, ale ešte stále nás spája spoločné puto, trvajúce celých 15 rokov. Otázka je, či je toto puto silnejšie, ako to, čo som si doteraz vytvorila s Harrym.