Mafiánska princezná

Ruky preč od nej!

Môj otec držal zbraň pri maminom spánku. Vošla som do obývačky s vystrašenou tvárou. On je psychopat!

,,Otec zlož tú zasratú zbraň s maminej hlavy" povedala som dosť prísne no snažila som sa nedať najavo svoje pocity vo vnútri. Moje pocity boli asi také že by som najradšej plakala, zobrala mu zbraň a zdrhla alebo ho kopla...ehm veď viete kde.

,,Elizabeth, zlatíčko choď do izby potrebujem sa tu s mamou porozprávať" povedal otec taktiež prísne.

,,Nikam nepôjdem. A rozprávať spôsobom že na ňu mieriš zbraň?"

,,El, mám v ruke zbraň myslíš že provokovanie je pre teba to najlepšie? "

,,Len si poslúž! Zabi svoju dcéru o ktorú si nejavil záujem, zabudol na jej 18-tku, prosím! Nestačí že mieriš na mamu?" kričala som asi najviac ako to išlo.

,,Elizabeth tvoja mama čaká dieťa s iným mužom! Je to kurva! " kričal otec.

Nemám rada svojich rodičov, ale predsa dali mi život. Prišla som k otcovi dosť blízko na to aby som ho mohla udrieť.

,,Si jej jediný preboha! Neurobila by to na to ju zas toľko poznám, miluje ťa!" keď som to dopovedala strelila som ocovi facku a vytrhla mu zbraň a pokračovala ,,a to máš za to že si mamu nazval kurvou" a letela mu ďalšia facka.

,,A teraz si sakra sadnite a povedzte mi čo sa tu stalo..... Inak za seba neručím" ako som to dopovedala obaja si sadli na gauč.

,,Tvoja mama čaká to dieťa s Fillom!" zakričal otec.

,,To je hlúposť! Sám dobre vieš že sme boli celý deň spolu!" zakričala mama na obranu.

,,Kľud okej?! Otec nebuď hlúpy. Akoby mohla keď ste celý deň boli spolu? Preplo ti alebo čo?" spýtala som sa otca.

,,Takto sa so mnou nerozprávaj lebo-" nenechala som ho dopovedať.

,,Lebo čo? Myslím že to ja som tá ktorá ma v ruke zbraň" povedala som a mrkla na otca.

,,Suka" povedal potichu otec no dosť hlasno na to aby som to počula ja.

Nikto ma nebude urážať. Strelila som mu do nohy. Na to som sa prudko postavila. Hnev vo mne rástol, pretože som celých 18 rokov nemohla dať najavo rodičom ako ich nenávidim.

,,Nikto ma nebude urážat a tobôž nie niekto kto ma nepozná! Vieš o mne akurát moje meno, vek a teraz aj narodenie! Piču o mne vieš takže nemáš právo ma nazývať sukou! Vieš vôbec aká je moja najobľúbenejšia farba? Alebo film, spevák? Hm... Tak vieš to?!" kričala som ako zmyslov zbavená.

,,Nie neviem" povedal otec a sklopil hlavu.

,,Novidíš... Tak potom nemáš právo ma nazývať sukou. Nemáš právo si hovoriť otec a starať sa do mňa, to si zapamátaj" povedala som a pozerala sa celý čas na otca. Myslím že keby pohľad zabíjal bolo by po ňom.

Teraz príde na rad mama.
,,A ty to vieš?" spýtala som sa a zdvihla obočie.

,,Nie neviem" povedala a taktiež sklonila hlavu.

,,A to si hovoríte rodičia?" spýtala som sa ale bola som úplne kľudná.

,,Vidím že vám stačilo spraviť decko, porodiť ma a tým to pre vás skončilo. Nič o mne neviete, no nie je to smutné?" spýtala som sa ale teraz mi to už skôr prišlo veľmi ľúto.

Hodila som zbraň ku otcovým nohám a otočila sa na päte. Keď som bola pri dverách z obývačky povedala som ešte ,,ani sa nepokúšajte nazývať sa rodičmi. A neoslovujte ma zlatíčko, srdiečko a podobne. Nie som pre vás nič len Elizabeth" a potom som sa vybrala von z domu. Sadla som si na schody a tvár dala do dlaní.