Prince Charming

Kapitola 6. It's Not Me It's Love

Po týchto slovách mi vyschlo v puse, a radšej som už zostala ticho. Všetky argumenty a pripomienky, ktoré som mala prichistané, sa mi pri slove rodičia rozplynuli na jazyku. Nemôžem ich sem predsa priviesť! Neviem ani, ako im mám oznámiť túto známku, a ešte aby sem prišli? Veď to už rovno môžem začať rozdávať pozvánky na môj pohreb.

"Ah, čo som to spravila."
Karhala som samú seba a sebaľútostne si oprela hlavu o ruky.

Koniec hodiny prišiel náhle, len hlasné zvonenie ma vytiahlo z tuhého rozmýšľania. Áno viem, po tom čo sa stalo by som sa mala sústrediť a nie behať myšlienkami do zákutí mojej mysle, ale ako to mám spraviť, keď mi v známkach svieti tá ponižujúca päťka?

Vstala som a rýchlo vzala tašku, snažiac sa uniknúť z triedy nespozorovaná, v dave mojich spolužiakov. Nechcela som sa tej učiteľke ukazovať na oči, som si istá, že by to všetko len zhoršilo. Ale nie vždy nám osud, aj napriek našim snahám, vyhovie tak, ako by sme chceli.

"Amália? Prosím, poď sem na slovíčko."
Aj medzi hlukom mi rezonoval učiteľkin hlas v ušiach.

Nedobrovoľne som sa odlepila od davu, a s očami upretými do zeme, som si to zamierila ku katedre. Až keď posledný človiečik vyšiel z triedy, sa učiteľka rozhodla začať.

"Amália, povedz, čo sa to s tebou stalo? Práve od teba by som takéto niečo očakávala najmenej."

To naozaj ide zase toto riešiť? Veď som len raz za celý môj život nedávala pozor a ide z toho robiť drámu. Ostatné deti polovičku jej hodín prespia, a nič im nepovie, a na mňa si hneď vyjde? Akú to má pointu?

Neodtrhla som oči od zeme, a len som ticho stála. Niekedy je skrátka lepšie mlčať, hlavne keď vám ide o známku.

Učiteľka si povzdychla a dodala:
"Veď ty si bola vždy také slušné dievča, ale v týchto dňoch sa mi zdá, že si sa kompletne zmenila ."

Slová, ktoré vypustila boli pre mňa ako zápalka na benzínovej pumpe.
Kompletne. Ma. Vytočili.

"Zmenila? To posudzujete podľa toho, že som raz nedávala pozor? Naozaj? Pozrite sa na ostatných, veď ich až počuť chrápať, taký dávajú "pozor" na vašich hodinách, a Vy si tu idete na mne vylievať zlosť?"

Učiteľka bola kompletne zaskočená mojou reakciou, ale nebola jediná...Mierne zmätená zo mňa som bola aj ja. Ako som len dokázala vynadať učiteľke?

"Och, no keď to vidíš takto," mohla som doslova cítiť, že si ešte stále zrovnávala v hlave to, čo som jej práve povedala," ale dovolím si trochu poupraviť tvoju mienku. Nekonštatujem, že si sa zmenila iba na základe dnešnej hodiny. Sledujem zmeny v tvojom správaní už viac ako mesiac, a "nevylievala by som si na tebe zlosť", keby si spela k lepšiemu. Hovorím ti toto len z mojich osobných obáv...o teba."
Hlbokým pohľadom sa na mňa pozrela.

Toto už je naozaj smiešne. Ona sa bojí, že sa z nudnej "slušňačky" stanem normálnou babou, ktorá chce mať kamarátov, nebude tráviť celé dni nad učebnicou, a skrátka si užíva život. Áno, toto je to, čoho sa každý rodič a učiteľ obáva. Teda aspoň v mojom prípade.

"Pani učiteľka," s miernym smiechom a úškrnom na perách som začala," máte pravdu, pred mesiacom a pár týždňami sa v mojom živote udiala zmena, ktorá mi konečne otvorila oči. Predtým som bola to poslušné, vždy naučené dievča, ktoré každý spolužiak neznášal, a všetci učitelia milovali. Ale rozmýšľali ste nad tým, či som bola ja šťastná s takýmto životom? Či som každý deň vstávala s úsmevom na perách, alebo so slzami v očiach?
Či som bola vôbec niekedy spokojná s mojou existenciou?