Skoro rovnaké ako v siedmej. Len známky boli trocha lepšie ale nie o moc. Prišla nová učiteľka biológie. Už od prvého okamžiku sa mi zdala byť milá a príjemná. Ale zároveň som k nej cítil nenávisť. Nemal som konkrétny dôvod. Proste v tedy som neznášal každého vrátane mňa. Kôli tomu mi bolo každý deň zle. Tá nenávisť ma zabíjala. A cítil som že sa ma niečo snaží zmeniť. Na myseľ mi občas chodili dobré myšlienky ale tie som potláčal. Chcel som tak moc zabiť každého v tej triede. Furt ma to zastavovalo. Nonstop mi to dávalo bolesť. Nevedel som čo to je. Vždy keď som pomyslel na to že ich zabijem som cítil obrovskú bolesť a smútok. Snažil som sa tieto pocity potlačiť. No nedalo sa to. Za to som teraz nesmierne vďačný. Vždy keď som si myslel že som si zvykol na tú bolesť prišla znova a o niečo silnejšia. Neviem ako by som vám tu bolesť mal opýsať. Asi tak ku koncu polroka som sa pobil so spolužiakom. Skončilo to tak že ja som mal monokel a on zlomemý prst. Cítim sa kôli tomu trocha blbo doteraz lebo ja som to začal. Neviem čo to so mnou celý deň bolo no nejako som provokoval. Lenže to čo prišlo potom som skoro nevydržal. Skoro všetci z mojej triedy sa mi smiali za to že mám modrinu okolo oka. Ale to že on mal zlomený prst to si nikto nevšímal. Vážne mi to vadilo. Vždy sa smiali mne a nezáležalo na tom či niekto druhý bol na tom horšie ako ja. Nenávisť vo mne začala rásť obrovskou rýchlosťou. Ku koncu roka mi začínalo byť všetko jedno. Strach z toho čo bude keď to spravím sa pomali strácal. Ešte pomalšie som si zvykal na tú bolesť. Cítil som že ak mi nikto nepomôže tak to vážne spravím.
