Hneď na začiatku školského roku ma naštvali spolužiaci. Celý deň ma provokovali. Nedával som najavo že mi to vadí no vo vnútri ma to nesmierne bolelo. Tá nenávisť rástla každým dňom. Raz keď som prišiel zo školy a bol som sám doma ucítil som že je vo mne ešte niečo alebo niekto. Od toho okamihu vždy keď som pomyslel na to že ich chcem zabiť ma prepadol neskutočný strach a strašná bolesť. Ledva som zadržiaval slzy. Bolo to pre mňa ťažké. Cítil som sa neskutočne zle za to že som toľko klamal, neučil sa a za tie konflikty ktoré som vyvolal. Bolelo ma to alo nikdy. Bál som sa tak moc že som nedokázal na nič iné myslieť keď som bol mimo školu. Nevedel som čo mám robiť. Nechcel som sa s nikým o tom rozprávať. Chcel som na to zabudnúť. Veľmi ma to trápilo. Mal som strach z toho čo budú moji rodičia robiť keď to zistia. Nedokázal som tie pocity zniesť. Každú noc som ešte viac plakal kôli tomu. Bolo to ako by niekto alebo niečo chcelo aby som sa k tomu priznal, začal sa rozprávať s rodinou, žil na svetle. Ale ja som sa toho bál. Pre mňa už niečo také nemalo význam. Nechcel som žiť na svetle a cítiť lásku. Nechcel som to ani vidieť. A preto som prežíval s myšlienkami ako že sa na svetlo už nemôžem vrátiť, že pre mňa už pomoc neexsistuje, nikto sa o mňa nezaujíma, nikto ma nemá rád a podobné. Teraz viem že to nikdy nebola pravda. Len tým že som to nechcel vidieť tak som to nevidel. Nenávisť vo mne stále rástla rovnako ako nedôvera v ľudí. Nevidel som už nič dobré.
