Shino prikývol a odišiel. Potom ku mne pomaly pristúpilo dievča z klanu Hyuga oblečená vo fialovej bunde. Vyzerala, akoby sa bála, že na ňu skočím.
„V-volám sa Hyuga H-Hinata. Vitaj v Konohe," povedala ticho.
„Nemusíš sa ma báť," vyletelo zo mňa. V duchu som si strelil facku.
„Prepáč. Nechcel som to povedať takto len som chcel povedať, že nemusíš byť okolo mňa hanblivá," trochu som očervenel od hanby. Kiba sa na mne rehlil ako kôň. Hinata sa nad mojou poznámkou usmiala.
„Budem sa snažiť Deidara-kun. Rada ťa spoznávam," povedala už trochu smelšie. Ticho som si vydýchol. Bol som rád, že som ju neurazil.
Po nich prišiel ďalší tím. Prvý ku mne priskočil chalan v zelenom jumpsuite.
„Vitaj medzi nami. Mladosť z teba len srší. Teším sa na našu najbližšiu spoluprácu!" vysypal, urobil otočku a ukázal mi palec hore.
„Eh..."
„Ešte som sa nepredstavil. Som Rock Lee. Bojuj so mno-"
Dievča, ktoré stálo vedľa neho, mu uštedrilo buchnutie do hlavy.
„Prestaň! Prepáč, on je niekedy nekompletný. Som Tenten. Vitaj medzi nami," usmialo sa dievča. Prikývol som a pohľad som presunul na posledného člena ich tímu.
„Hyuga Neji," povedal jednoducho.
Z nás asi kamaráti nebudú.
Nakoniec predo mňa predstúpili posledný dvaja ľudia. Chlapec a dievča. Mala svetlohnedé vlasy, svetlohnedé oči a oblečená bola v čierno oranžovom oblečení. Vyžarovala z nej dobrá energia. Zato chalan pôsobil dôstojne a chladne. Vyzeral ako Kira, ale v mužskej v podobe. Takže to musí byť...
„Ankara Kaito," podal mi ruku. Prijal som ju. Oči mal chladné a hlboké ako oceán. Zrejme to majú všetci Ankarovci v rodine.
„A ja som Suzuki Akiri," usmialo sa dievča.
Usmial som sa.
„Máme v tíme ešte jedno dievča, ale ona-"
Niekto do mňa zozadu narazil. Zatackal som sa, ale udržal rovnováhu.
„Prepáč," ozval sa za mnou dievčenský hlas.
„To je v poriadku," otočil som sa. Šialene sa mi rozbúchalo srdce. Za mnou stálo najkrajšie dievča, aké som kedy videl. Brunetka so žiarivými zelenými očami, oblečená v kombinácii bielej, hnedej a béžovej. Mala krásnu jemnú tvár bez jedinej chybičky a jej pohľad ma spaľoval. Pocítil som zvláštne šteklenie v žalúdku.
„Kde si zase bola?" spýtal sa jej Kaito.
Dievča zavrtelo hlavou a pozrelo sa na svojho parťáka.
„Maľovala som," odpovedala a trochu jej zružoveli líca. Takže umelkyňa?
„Už zase," pokrútil hlavou.
„Prepáč," otočila sa ku mne a usmiala sa, „Iwoa Katema. Ako sa voláš ty?"
„De-Deidara."
„Rada ťa spoznávam."
„Aj ja teba. Si maliarka?"
„Tak trochu. Kreslím si len tak pre seba," odvetila. Mala jasný hlas, ktorý znel ako horská studnička.
Chvíľu sme na seba len tak pozerali, ale našu komunikáciu bez slov prerušilo Kibovo uštipačné písknutie.
„Deidara, ty sa nezdáš."
59.
Mulai dari awal
