„Ospravedlníš ma na chvíľku?" spýtala som sa Shoda, ktorý sa tváril sklamane.
„Jasné."
Hidan ma chytil za ruku a odviedol na parket. Až vtedy som si uvedomila veľmi dôležitú vec.
„Hidan, ja som nikdy netancovala."
Hidan sa povzbudzujúco usmial.
„Povediem ťa."
Trochu som sa upokojila. Hidan mi položil ruku na pás a druhú ruku spojil s tou mojou. Chytila som ho za rameno a zhlboka sa nadýchla. Srdce mi bilo ako o život. Hudba začala hrať a my sme začali krúžiť po parkete. Hidan mi šepkal kroky a opatrne ma viedol. Po chvíli som chytila ten správny rytmus a nechala sa unášať týmto momentom. Pred očami sa mi objavil Sasuke, ale čaro tohto momentu mi ho z hlavy vymazalo. Ignorovala som pohľady ostatných. Nevšímala som si, ako Kisame musí držať Deidara, aby sa na Hidana nevrhol. Boli sme tam len my dvaja. Dívala som sa do jeho fialových očí a on sa pozeral do mojich čiernych. Videla som v nich šťastie, okúzlenie, túžbu a milión iných pocitov. Pritiahol si ma bližšie k sebe až sa môj dekolt dotýkal jeho hrudníka. Mal na sebe tú istú čiernu košeľu, akú mal v ten večer, kedy mi priniesol tú ružu, na ktorej mal ešte jednoduché čierne sako. Očami som na okamih zbehla ku jeho červeným perám. Mala som nutkanie ich pobozkať, ale ovládla som sa. Výnimočne z neho nebol cítiť alkohol. Pustil môj pás, mierne ma zatočil a zodvihol. Držal ma ako nevestu. Jeho pevné ruky, s úmyslom nepustiť, ma držali, zatiaľ čo on sa jemne otáčal. Ruku som mu položila na líce. Cítila som jeho teplo. Možno to bolo aj tým, že mu očervenela tvár. Pomaly som ju spúšťala nižšie až sa môj palec dotkol jeho pier. Boli mäkké ako hodvábny vankúš. Odolala som pokušeniu, aby som mu tým palcom prešla po nich. Ruku som znovu presunula na jeho plece. Jednu ruku uvoľnil a moje nohy sa dotkli zeme. Mierne ma zaklonil dozadu a hudba skončila. Neviem, ako dlho ten tanec trval. Bola to moja najkrajšia chvíľa.
„Héj, ty Jashinistický úchylný....." vrieskal Deidara.
Hidan ma chytil za ruku a rozbehol sa preč z nádvoria. Za nami bol počuť Deidarov krik, ktorý však onedlho stíchol. Hidan spomalil až v malom parku na kraji dediny.
„Prečo sme utekali?"
„Tam to nebolo bezpečné. Deidara ma zabije."
Potlačila som úsmev.
„Vieš, musím ti niečo povedať."
Pulz sa mi ešte viac zrýchlil.
„Čo také?"
„No, ako začať...hm...vieš, mám rád dievčatá s veľkými prsiami a zadkom. Často som si aj nejakú tu buchtu namotal. Vždy som ku dievčatám cítil len túžbu, ale potom si do môjho života vstúpila ty. Arogantný ignorantský emo. Tiež som ku tebe pocítil tú túžbu, ale keď si mi takmer odtrhla hlavu, tak som si uvedomil, že ty nie si len také ľahké dievča. Vtedy som videl, že si výnimočná. Bola si najsilnejšie dievča, či už fyzicky alebo mentálne, aké som kedy stretol, a tak sa moja túžba zmenila na niečo iné. Na niečo, čo som zatiaľ nikdy necítil. A preto.....do pekla.....chcem vlastne....huh...milujem ťa."
Srdce mi vyskočilo až niekde do krku.
Nezmohla som sa na slovo. Okolo nás začali poletovať svetlušky.
„Čo....? Ty ma miluješ?"
Myslela som si to, ale počuť to, je niečo úplne iné. Zapichla som pohľad do zeme.
„Ja...ja...prepáč Hidan....ja nie som na to pripravená. Akože aj ja k tebe niečo cítim, ale proste...."
Položil mi ukazovák na pery. Zodvihla som pohľad. Nevyzeral byť sklamaný alebo nahnevaný. Usmieval sa.
„Chápem. Mal som čakať, že na teba takto vyletieť nie je najlepší nápad. Alebo snáď miluješ toho Okuliarnika?"
„Si hluchý? Pred minútou som povedala, že aj ja ku tebe niečo cítim. Kabuto bol len kamarát s benefitmi. Nemilovala som ho."
V Hidanových očiach sa zračila úľava.
„Prepáč. Nechal som sa uniesť. Ale chcem ti povedať, že keď budeš potrebovať objať alebo už budeš pripravená," siahol si do vnútorného vrecka na saku a vytiahol odtiaľ niečo biele, „Budem tu pre teba."
Bol to kvet vyrobený z papiera. Papier bol trochu pokrčený a kvet mal trochu divný tvar, ale zo srdca ma to potešilo. Prijala som ho a obzerala si ho.
„Tak toto si vyrábal z toho papiera."
„Áno. Pôvodne som ti chcel dať skutočný kvet, ale chcel som ti dať aj niečo, čo vydrží. Viem, že to nie je nič moc, ale...."
Tentokrát som mu položila prst na pery ja.
„Je to nádherné. Ďakujem," venovala som mu malý bozk na líce. Pery mi brneli od vzrušenia.
„Nemáš za, čo," povedal omámene.
Usmiala som sa.
„Už ti niekto povedal, aká si krásna?"
„Hej. Asi päťdesiat chalanov."
Zasmial sa, ale hneď mu výraz stvrdol.
„Ak sa ťa niekto dotkne, zabijem ho."
Trochu ma zaskočila tá náhla zmena postoja.
„Asi by sme sa mali vrátiť, aby nás Pain nehľadal."
„Ten ryšavý ****** piercingový nech sa niekam strčí."
V duchu som sa zasmiala a zamierili sme naspäť na nádvorie. Zrak mi padol na obrovské hodiny uprostred mesta. Pol tretej.
To sme, tak dlho tancovali?
„Prepáč Hidan, musím si ísť ešte niečo vybaviť."
Nechápavo sa na mňa pozrel a prikývol. Rozbehla som sa smerom ku Striebornej skale, kde som sa mala stretnúť s Nozomi.
Som zvedavá, čo pre mňa má.
