Prešlo šesť rokov od kedy sme po prvýkrát prišli do akadémie. Dosť sa toho zmenilo. Napríklad som si nechala narásť vlasy dlhé až do polovice lýtok, ale najviac sa zmenil Sasuke. Od kedy bol celý jeho klan vyvraždený uzavrel sa do seba. S nikým sa nerozprával a stal sa dosť mrzutým. Ja som sa s ním nesnažila nijak zhovárať, lebo osobne si myslím, že pokiaľ sa dobrovoľne s nikým nerozpráva, tak by som mu mohla pripadať otravná. Myslím, že aj bezo mňa má toho dosť. Ostatným dievčatám sa veľmi páči. Asi by som klamala, keby som povedala, že sa mi nepáči, ale naozaj ho nechcem otravovať. Naruto sa naopak nezmenil. Stále sa vyškiera a robí blbosti.
Konečne sme sa stali geninmi a dnes nás rozdelia do tímov v ktorých budeme plniť misie. Som zvedavá s kým budem.
Keď sme s Narutom prišli do triedy prebiehala tam dievčenská škriepka o tom kto bude v tíme so Sasukem. Keď hádka začala vrcholiť do triedy vošiel Iruka-sensei a začal nás rozdeľovať.
„Tím 7: Uzumaki Naruto, Haruno Sakura..."
„Áno!" skríkol Naruto nadšene.
„...Uchiha Sasuke a Himara," zakončil.
„Áno!" vykríkla Sakura.
„Prečo mám byť v tíme s tým blbcom?" hneval sa Naruto.
„Lebo takto budú vaše sily vyrovnané Naruto. Teraz si počkáte na vašich kapitánov, ale ešte predtým vám chcem zaželať veľa šťastia," usmial sa a odišiel.
Postupne si po tími prichádzali ich kapitáni, ale po nás nikto neprišiel.
Čakali sme aspoň hodinu. Naruto sa zrejme nudil, tak nastražil pascu. Na dvere dal hubku na tabuľu, takže kto otvorí dvere tomu tá hubka spadne na hlavu.
„Nerob hlúposti!" zasyčala Sakura.
„To ho naučí chodiť načas," povedal Naruto so šibalským úsmevom.
Sasuke:
„Aj tak na to neskočí," povedala Himara.
Trochu sa mi zachvel žalúdok. Bolo celkom vzácne keď prehovorila. Čo bola škoda, lebo ten jej tón, ktorý znel ako by ju všetko nudilo(nechce sa mi to písať takže to budem písať ako znudený), znel ako hudba. Sakra! Musím sa spamätať.
Zrazu niekto otvoril dvere a hubka mu spadla na hlavu.
„Ha! Skočil na to!" zvolal Naruto nadšene.
„Poďme na strechu," zavelil kapitán.
.
„Teraz sa mi môžte predstaviť. Povedzte aký je váš sen, čo máte radi, čo nemáte radi," povedal.
„No tak môžte začať," povedala Himara.
„Tak fajn. Volám sa Hatake Kakashi, mám rád veľa vecí, a tiež veľa vecí nemám rád a sen nemám žiaden," vysypal.
Skvele dostali sme z neho len jeho meno. Obzrel som si ho. Bol vysoký, mal sivé vlasy vyčesané dohora, cez ľavé oko mal ochrannú čelenku, mal čierne oko a mal masku, ktorá mu zakrývala ústa a nos. Mal uvoľnený postoj a jeho hlas znel znudene. Veľmi sa podobal na Himaru. Dokonca privieral oko rovnako ako ona. Keby Himara mala mať mužskú verziu tak by vyzerala presne takto.
Naruto:
Zdal sa mi podozrivý, neviem prečo. Keď mu nikto neodpovedal tak som vykríkol:„Volám sa Uzumaki Naruto! Mám rád instantný rámen. Mojím snom je pokoriť rekord v jedení rámenu a stať sa Hokagem, ktorý prekoná všetkých predošlých a neznášam Sasukeho."
Kakashi-sensei nadvihol obočie.
„Moje meno je Haruno Sakura mám rada..." pozrela na Sasukeho „môj sen je..." znovu sa pozrela na Sasukeho „a nemám rada Naruta," dopovedala.
„Eee?" zafňukal som.
Himara zagúľala očami.
„A ty sa ako voláš?" spýtal sa jej Kakashi-sensei.
„Volám sa Himara," začala svojim obvyklým tichým znudeným tónom, ktorý bol takmer rovnaký ako Kakashiho-senseia.
„Himara aká?" spýtal sa.
„Neviem, lebo neviem kto boli moji rodičia," odpovedala „mám rada tréning a čítanie. Môj sen je zistiť kto boli moji rodičia a nemám rada flirtovanie a hady," dokončila.
Kakashi-sensei prikývol a pozrel na Sasukeho.
„Volám sa Uchiha Sasuke. Nemám rád veľa vecí a je málo vecí, ktoré mám rád. Nemám sen, ale mám cieľ," odmlčal sa „obnoviť klan Uchiha a zabiť jedného človeka," povedal ľadovým hlasom. Naskočili mi zimomriavky.
„Tak sme sa zoznámili a teraz môžete ísť domov. Zajtra vás vyskúšam a odporúčam aby ste neraňajkovali. Stretneme sa o 5:00 na cvičisku pri rieke," povedal s úsmevom a zmizol.
Preglgol som.
Po ceste domov som rozmýšľal, čo nás zajtra čaká. Chcel som sa spýtať Himari čo si myslí, ale rozmyslel som si to. Vždy, keď si Himara palcom prechádza po pere, tak rozmýšľa o niečom dôležitom.
Po chvíli sa na mňa konečne pozrela.
„Chcel si sa niečo opýtať?" spýtala sa s úsmevom. Asi po prvýkrát po sto rokoch vidím ten úsmev.
„Uvaríš mi rámen?" spýtal som sa.
Himara si vzdychla, ale stále sa usmievala.
„Dobre, ale riad umyješ ty," súhlasila. Tešil som sa ako decko na Vianoce.
„Dohodnuté," povedal som.
Milujem, keď varí. Má na to úžasný talent. Aj keď uvarí niečo, čo je plné zeleniny je to vynikajúce. Nechápem kedy sa to naučila.
Keď sme prišli domov začala variť. Po delikátnej večery som umyl riad a išli sme spať. Neviem, ako dlho som ešte rozmýšľal, čo to bude za skúšku.
Ahojte ľudia toto je druhá kapitola tejto fanfikcie. Ospravedlňujem sa za chyby. Budem rada za vote a komentár. Budem rada aj za to keď mi napíšete čo by som mala vylepšiť alebo zmeniť.
Dúfam, že sa vám páčila.
