„Nudím sa," posťažovala som sa.
„Tak poď so mnou do vírivky," ponúkla mi Konan.
„Asi pôjdem," odvetila som.
Okolo nás prešiel Itachi s Kisamem.
„Ideme na misiu," oznámil Kisame.
„Ok, vráťte sa skoro," zamávala im Konan. Itachi pokynul, aby som k nemu prišla. Vstala som a zastala pred Uchihom. V očiach mal smútok.
„Itachi, čo sa-?"
Prerušilo ma jeho objatie. Trochu ma to zaskočilo, lebo Itachi nie je veľmi na dotyky.
„Mrzí ma to," povedal, „Vždy rob, čo TY uznáš za správne. Nenechaj listy, aby ich niekto spálil."
Nechápala som, čo sa mi tým snažil povedať.
„Nemáš sa za čo ospravedlňovať," odpovedala som.
„Ale áno. Opatruj sa," pustil ma a išiel za Kisamem.
„Čo to malo znamenať?" spýtala sa Konan. Pokrčila som plecami. Zmocňoval sa ma však zlý pocit.
„Takže ideme do tej vírivky?" vrátil ma do reality Konanin hlas.
„Počkáš na mňa chvíľu? Musím si ísť po plavky."
„Okej, ale nezdrž sa veľmi dlho," zaštebotala a vykročila smerom ku, ako to ona nazýva, wellness.
Otvorila som dvere svojej izby. Na mojej posteli sa vyvaľoval Deidara a spal. Niekedy, keď si vypije, tak ani nedojde do svojej izby. Prehodila som cez neho deku a zadívala sa na jeho spiacu tvár. Urobila by som čokoľvek, aby som ho ochránila. Po Hidanovej „smrti" som si začala na neho dávať oveľa väčší pozor, ale nemôžem ho chrániť vždy. Mohol by použiť výbušninu, ktorá by roztrhala jeho samého. Nechcela som na to myslieť, ale nedávalo mi to spávať.
Vtedy som si spomenula na jeden môj nedávny rozhovor s Itachim. Vravel mi, že mangekyo sharingan umožňuje používať pár špeciálnych schopností. Nazdávam sa, že premena mojej váhy na chakru je jednou z nich. Itachi to skúšal, ale nedokázal to. Keď som to potom bližšie skúmala, tak som zistila, že to dokážem aj s predmetmi. Môžem ľubovoľne meniť ich hmotnosť, ale aj textúru. Napríklad ich môžem spevniť alebo rozložiť. Nikomu som o tom však nepovedala.
Teraz môžem skúsiť či to bude fungovať aj na ľudí.
.
„Kde si tak dlho?" spýtala sa podráždená Konan, keď som dorazila ku vírivke.
„Prepáč, musela som niečo vybaviť," ospravedlnila som sa.
„V poriadku. Pôjdeme?" pokynula ku vírivke.
Prikývla som. Konan sa hneď ponorila do teplej vody, ale ja som išla pomaly. Chcela som si užiť ten pocit, kedy sa pomaly po mojom tele rozlieva teplo.
„Toto mi chýbalo," vzdychla Konan blažene. Usmiala som sa a zaujala miesto vedľa nej.
„Hima, môžem sa ťa niečo spýtať?"
„Samozrejme."
„Prepáč, že to vyťahujem, ale si v poriadku? Hidan... Viem, že si ho milovala a taktiež viem, že strata blízkej osoby je bolestivá."
Jej slová otvorili ranu v mojom srdci a tá začala krvácať.
„Nemusíš mi odpovedať ak nechceš. Len chcem aby si vedela, že som tu pre teba," položila mi ruku na rameno.
Nemala som problém sa jej zveriť. Je pre mňa ako staršia sestra. Vieme o sebe tie najintímnejšie veci. Problém však bol, že tá rana bola čerstvá. Po ňom mi v srdci ostala diera, ktorú už nikto nezaplní.
„Som v pohode. Netvrdím, že nie som smutná, ale ani vzlyky, ani slzy mi ho neprivedú späť," odpovedala som.
Konan ma objala okolo ramien.
„Si silná, ale vidím, že tvoje srdce je plné bolesti. Sledujem ťa. Nikdy sa nesťažuješ, vždy urobíš, čo ti je prikázané a nikoho nežiadaš o pomoc. Avšak vo vnútri trpíš. Tvoja minulosť je tiež bolestivá. Svet nemá dostatok šťastia pre niekoho ako sme my. Avšak vytvoríme nový svet. Svet bez bolesti a utrpenia."
Jej slová mnou otriasli. Vzbudzovali vo mne rešpekt, ale aj strach zároveň.
Pozrela na mňa a usmiala sa.
„Vždy tu pre teba budem ak budeš niečo potrebovať."
„Ďakujem," odvetila som.
„Himara-senpaiiiiii!"
Otočila som sa za hlasom. Do miestnosti vbehol Tobi špinavý od sadzí.
„Čo je?"
„Deidara-senpai ma naháňa!" fňukal.
„Tobiiiiiii!" počula som Deidarov hlas.
Vzdychla som si a vyliezla z vírivky. Maskovaný muž sa za mňa schoval, keď do miestnosti vošla vysoká blonďavá postava.
„Tobi!"
„Čo sa stalo?" spýtala som sa blondiaka.
„Ten idiot ma zobudil," vrčal.
„To robíš taký cirkus len kvôli tomu?" nadvihla som obočie.
„Len?! Celú noc som bol hore, tak som si chcel pospať, ale tento mi začal búchať na dvere či sa s ním nechcem hrať!"
„Musíš s ním mať trpezlivosť," dohovárala som mu.
„Trpezlivosť?!" vyprskol.
„Rovnako ako ja s tebou," odvetila som pokojne.
Deidarove oči zaiskrili, ale nič nepovedal. Namiesto toho sa chytil za hlavu a sykol.
„Poď. Dám ti tabletky a pôjdeš si ľahnúť," chytila som ho za ruku, „Konan, hneď sa vrátim."
„Nezdrž sa dlho," usmiala sa.
„Tobi, choď do svojej izby," otočila som sa na maskovaného.
„Dobre," pípol a odcupital preč.
Deidara som odviedla do obývačky a položila ho na gauč.
„Musíš prestať chlastať," odporučila som mu.
„Asi máš pravdu," zastonal a ľahol si.
Odišla som do kuchyne, napustila vodu do pohára a z lekárničky vzala tabletky proti bolesti. Potom som ich dala blondiakovi, on ich zapil vodou a zaspal. Niečo sa vo mne pohlo a na moje prekvapenie som ho pohladkala na tvári. Zajtra má vyraziť na misiu a neviem, kedy ho uvidím. Nerada také veci hovorím, ale bude mi chýbať. Vzdychla som si a vrátila sa do vírivky ku Konan.
.
„Podľa mňa sú chalani s neobvyklou farbou vlasov najviac sexy," zaštebotala Konan.
Prevrátila som očami. Konan má rada debaty o chlapoch, ktoré ja na naopak veľmi nemusím. Ale nemám na výber. Deidara a Tobi sú už jedenásť dní na misii a bez Dei-deia nemám, čo robiť. Konan to samozrejme využila a zatiahla ma do vecí ako rečnenie o chlapcoch a skrášľovanie. Mala som už z toho hlavu ako melón, ale naštvanú Konan fakt nemám chuť zažiť.
Medzi počúvaním Konaniných rečí som zaznamenala niečiu chakru. Vychádzala zo steny.
„Konan?" prerušila som ju.
„Mhm?"
„Niekto tu je."
Konan sa pozrela na tú stenu, na ktorej som mala zafixovaný pohľad.
„Zetsu, vylez!" zvolala.
„Na koho to-?"
Zo steny vyšiel muž s čierno-bielou tvárou, z ktorého tela akoby vyrastala mäsožravá rastlina. Jeho aura bola temná. Akoby to bola esencia samotného zla.
„Kto to je?" spýtala som sa Konan.
„Náš špión," odpovedala a otočila sa na neho, „Máš niečo nové?"
„Deidara je mŕtvy," odvetil.
