49.

19 4 0
                                    


„Dúfam, že sa už nikdy nebudem musieť hrať na hrobníka," hundral Deidara, keď na čerstvo zakopaný hrob položil bielu skalku.

„Súhlasím," kľakla som si ku kameňu, sústredila chakru do ukazováka a začala na kameň písať Kakuzu. Potom, čo sme sa s Nozomi rozdelili, tak sme sa rozhodli hľadať Kakuza. Popravde som si na to takmer nespomenula. Telo sme nenašli, ale našli sme časť nejakej masky. Hidan mi vravel, že mal na chrbte štyri takéto masky, ale ostatné sme nenašli. Potom sme prileteli na Biely útes, kde sme kedysi s Hidanom pochovali Sasoriho. Teda jeho srdce. Jeho telo som si uložila medzi ostatné bábky. Viem, že je to divné, ale Sasori má vo svojom tele toľko vymožeností.

Hidanovi som hrob nechcela kopať. Moja mentalita mi hovorila, že hroby sa kopú mŕtvym, ale on ešte žije. Bolelo ma, keď som na neho pomyslela. Až tak, že by som plakala až by som sa zadusila. Zároveň som cítila z jeho strany zradu, lebo mi sľúbil, že ma nikdy neopustí, ale aj som sa hnevala sama na seba, že ho viním. Pozrela som na Jashin prívesok, ktorý som pevne zvierala v ruke. Bol to len kus kovu a falošné perly. Symbolizoval zlú vec, ale cezeň som sa dozvedela o Hidanovej smrti. Nakoniec som si ho nasadila a pomaly sa postavila. Slnko pomaly vychádzalo a svojím svetlom osvietilo morskú hladinu. Biely útes je vysoké bralo, ktoré tvorilo zráz. Vlny prudko bili o jeho povrch a mierne sa penili.

„Mali by sme ísť. Pain nám aj tak naloží, ale chcem sa aspoň naraňajkovať," poťukal mi blondiak po pleci.

„Máš pravdu," pošúchala som si unavené oči, do ktorých sa mi tlačili slzy.

„No tak poďme," povedal, keď vymodeloval ílového orla.

„Fajn, ale budem tam prvá," uškrnula som sa a skočila z útesu. Vyvolala som krídla a tesne som minula morskú hladinu.

„Čo je? Bojíš sa?" zavolala som na Deidara uštipačne, keď som mu krúžila nad hlavou.

„No počkaj?!" usmial sa a tiež sa vzniesol do vzduchu.

Vyrazila som smer úkryt s Deidarom v pätách.

„Keď vyhrám, tak si upraceš izbu!" volala som.

„A ak vyhrám ja, tak mi izbu upraceš ty!" prekrikoval vietor.

Zrýchlila som, ale Deidara sa nedal a dobehol ma. Vietor ma bil do tváre a strapatil mi vlasy. Počula som ako Deidara výska. Bol to úžasný pocit sa rútiť proti vetru a kľučkovať pomedzi stromy. Pomaly sme sa blížili, tak som poriadne dupla na plyn. Deidara sa však na mňa lepil a pomaly ma predbiehal. Posmešne sa na mňa pozrel. Veď ja mu ukážem. Schmatla som orlovo krídlo a mierne ho vychýlila. Deidara niečo nahnevane vykrikoval, ale ja som nepustila. Orol sa začal strmo rútiť smerom nadol. Vytiahla som sa až k Deidarovi a chytila ho za rameno. Deidara vystrúhal diabolskú grimasu, objal ma okolo pása a nechal orla zmiznúť. Márne som mávala krídlami, ale Deidarova váha ma ťahala dole. Zrušila som krídla a obaja sme začali padať. Aktivovala som svoj kekkei genkai. Okolo nás začal krúžiť čierny dym. Vybrala som si vzduch a okolo nás sa vytvoril vzdušný prúd. Spomalil náš pád a mäkko sme pristáli. Deidara neváhal a rozbehol sa smerom ku vchodu. Rozbehla som sa aj ja, presvišťala som okolo neho a už som stála v kuchyni.

„Prvá!"

„To nie je fér," prirútil sa zadychčaný Deidara.

„Nemusím, upratovať tvoju izbu," vysmiala som sa mu.

Napaprčene odfrkol nejakú nadávku, ale potom jeho oči potemneli a roztraseným prstom ukázal za mňa. Nechápavo som sa otočila a ocitla som sa zoči-voči rozzúrenému Painovi. Nečudujem sa Deidarovi. Keď má Pain takúto reakciu, tak je najlepšie zaliezť a počkať než sa upokojí.

Hidden feelingsWhere stories live. Discover now