Nightmares

232 19 9
                                    

Odkedy som sa vrátila ubehli už štyri dni. Luke ma od neho nepustil ani na sekundu.
Rýchlo sme upratali našu spálňu, aby sme tam mohli znovu spávať a všimla som si, že kedykoľvek bol Luke nervózny, pevne stiahol prsťen, ktorý som mu dala. Keď sme odchádzali preč, bál sa, že ho stratí, preto si ho sebou nebral, no teraz ho mal na ruke stále, akoby sa doslova stal jeho telom.

Úplne som to chápala. Keď som tu nebola, nedokázal sa s tým vyrovnať... tak si našiel niečo, čo mu bolo blízke a pripomínalo mu to mňa.
Obom nám bude trvať roky, kým sa so všetkým, čo sa stalo vyrovnáme, ale budeme na tom pracovať.
No stále tu bola jedna vec, ktorá ma nesmierne trápila...

Luke sa každú noc budil s príšernými nočnými morami a niekedy mu trvalo niekoľko minút, kým mi uveril, že som živá a zdravá. Nechcel mi povedať, čo videl vo svojich snoch, no vždy ho to nesmierne vydesilo a začal vystrašene jačať zo sna.

No konečne sme mali doupratovanú našu spálňu a ja som tajne dúfala, že keď tam dnes pôjdem spať, bude pre mňa jednoduchšie ho ukľudniť, ak mu to bude pripadať ako predtým.
Večer sme si šli ľahnúť a on si ma k sebe okamžite pritiahol, tak ako to robil bždy, no teraz to bolo ešte pevnejšie a zúfalejšie než predtým. Obaja sme mali obrovské traumy, z ktorých sa budeme liečiť neuveriteľne dlho. Nevedela som, kde zohnať vyštudovaného vlšieho psychológa - alebo rovno už psychiatra - ktorý by nám pomohol. Nemohli sme ísť len tak za niekým, pretože pri prvej vete by sme prezradili naše vlčie tajomstvo.

Ak by sme nejakému človekovi povedali: "Viete, moja družka a ja sa vieme premeniť na dvojmetrových vlkov, ktorí by vás roztrhali na kusy za pár sekúnd, no zákerná stará Bohyňa si ju vybrala, aby vyvraždila tisíc mužov, ktorí nás chytali a týrali, no pri Tom umrela a potom znovu ožila a ja sa ešte stále neviem vyrovnať s jej smrťou, aj keď je vlastne už živá," asi by na nás pozeral ako na bláznov a zavrel nás do rubber room, alebo by sa tam zavrel sám a už nikdy by nevyšiel.

Pozrela som sa na Luka a všimla si, že na mňa uprene hľadí, pod očami mal veľké kruhy a vyzeral nesmierne vyčerpaný.
"Čo ťa trápi, láska?" opýtala som sa, aj keď som vedela, že je to docela hlúpa otázka, keďže v poslednú dobu nás trápilo absolútne všetko.
"Ja len, že... už nemáš jazvy... je to pre mňa nezvyk, nevidieť ich na tvojej tvári. Ale aj tak si to najkrajšie stvorenie, ktoré kedy kráčali po tejto planéte," povedal a pohladil ma po líci.

Musím povedať, že aj pre mňa to je dosť nezvyk, pozrieť sa do zrkadla a vytieť moju tvár len hebkú, bez žiadnych ohyzdných škrabancov, ale bola som neskutočne rada, keď som to zbadala. Vždy mi bolo nepríjemné pozerať sa novým a cudzím ľuďom do tváre, práve z toho dôvodu, že mi moje jazvy prišli úplne ohyzdné a nechutné. Dokonca som si vždy myslela, že ma kvôli ním môj druh odmietne a opustí ma.

"Ja viem," povedala som, "aj pre mňa je to nezvyk... ale je to tak oveľa lepšie. Tie jazvy boli také ohyzdné... vždy som myslela, že ma kvôli nim moja spriaznená duša odkopne."

Luke na mňa prekvapene pozrel a pevnejšie ma stisol. "Teraz žartuješ, však?"
Zasmiala som sa, pokrútila hlavou a zaborila si tvár do jeho pevnej hrude. "Nie, nežartujem. Naozaj som si to vždy myslela," zamrmlala som mu do hrude a počula ho zavrčať.

"Nikdy by som ťa neopustil. Prosím, nič také ani nehovor. Len predstava, že by sme boli bez seba ma neskutočne desí," povedal a objal ma tak, že ak by niekto prišiel do miestnosti, videl by iba jeho a veľkú kopu paplónov.
Cez puto som však cítila jeho obrovskú paniku a uvedomila som si, že zjavne aj niečo takto malé mu spôsobuje úzkosť. Boli sme na tom ešte horšie, než som myslela.

"Ja viem. Prepáč," povedala som a viac sa naňho nalepila, ak to ešte teda bolo vôbec možné.
"Nevieš si predstaviť, aké to tu bolo bez teba... A viem, že sa cheš ísť pozdraviť aj s celou svorkou, ale ešte ťa musím pripraviť na ich... stav," povedal potichu, položil si bradu ma moje temeno hlavy a odrazu som pocítila jeho hlodavú vinu.

"Ako to myslíš?" opýtala som sa.
"Je mi zle už len keď o tom hovorím. Najprv chcem, aby si vedela, že všetko ľutujem a hanbím sa za to," povedal vážne a odtiahol sa, aby mi mohol vidieť, do tváre. Keď som prikývla, hlboko sa nadýchol a pokračoval: "keď si umrela... nezvládol som to. Zničil som našu spálňu aj iné miestnosti. Dvoch členov som... zabil. A potom som urobil niečo, čo si neodpustím do konca svojho života," povedal a počula som, ako sa mu trasie hlas.

Pozrela som sa mu do očí a čakala, kým bude pokračovať. Všimla som si, že na ich okraji má slzy.
"Ja som sa naštval na Iana... za to, že mi povedal, aby som ťa pochoval. Zobral som Katy a nechal dvoch strážcov, aby ho držali, kým som sa chystal zavraždiť jeho družku pred jeho vlastnými očami..." z očí mu spadla prvá slza a hoci som bola naozaj zdesená z toho, čo som práve počula, nežne som mu ju zotrela z líca, pričom som dúfala, že mu to dodá aspoň trochu istoty na to, aby pokračoval: "bola na kolenách a prosila ma... obaja boli na kolenách, ale Iana som zbavil jeho miesta ako Betu, takže nemal moc vzdorovať im. A aj keď Katy povedala, že je tehotná, stále som ju držal pod krkom a chystal sa to spraviť. No našťastie si prišla ty a zachránila ich... ak by sa to nestalo, nedokázal by som viac so sebou žiť..."

Po dokončení jeho monológu sme plakali obaja, pevne sme sa držali a ja som nedokázala uveriť, že ten istý človek, ktorý predtým svojich priateľov chránil za každých okolností... sa zmenil na niečo takéto.
"Och, Luke. Tak strašne ma mrzí, čo sa stalo..." povedala som a pritisla sa späť k nemu. Prežili sme si toho príliš veľa, oveľa viac, než by si obyčajní ľudia mali prejsť.
Preto som sa rozhodla, že túto debatu radšej už viesť nebudeme, pretože by som mu zaťala do ešte príliš čerstvých a citlivých rán.

Tuho sme zaspali, no v noci som sa opäť zobudila na to, ako sebou Luke trhol a prudko sa posadil. Bol celý spotený a prudko dýchal, akoby sa pripravoval na boj, alebo sa z neho práve vrátil...
"L-Luke...? Si v poriadku...?" opýtala som sa ospalo a jemne mu položila ruku na rameno.

Luke sebou znovu trhol a nahlas na mňa zavrčal, čo ma dosť vydesilo, preto som ho skúsila znovu osloviť: "Luke? Čo sa deje?"
Keď som od neho nedostala nič iné len ďalšie rozzúrené zavrčanie, zamerala som sa na naše puto. No necítila som, že by bol vydesený alebo naštvaný, práveže mal úplne neutrálne, pokojné pocity... v tej chvíli som si uvedomila, že ešte stále spí.

Chcela som sa ho teda znovu dotknúť, aby som ho zobudila, no zrazu ma pevne schmatol za hrdlo a vrazil môj chrbát späť do matraca. Držal ma tak pevne, že sa mi do pľúc nedostalo ani trocha vzduchu, začala som mu búchať do ruky a kopala som okolo seba nohami, dokonca som naňho kričala aj cez puto, keďže som nemohla rozprávať, no nič nezaberalo.

V jednu chvíľu som však nad sebou zbadala jeho obrovskú ruku a ostré drápy, ktoré sa ku mne náhle priblížili a zdesene som zajačala.

Ahojte čitatelia! Ďakujem krásne za votes a komentáre, nesmierne si toho vážim. Čo si myslíte o kapitole? Páčila sa vám? Čo myslíte, že sa stalo a stane?

Napíšte mi to kľudne do komentárov, budem len rada!
S láskou, Susan10273 ❤️❤️❤️

Kill my MateWhere stories live. Discover now