Už od dávnych čias na zemi žili zvláštne stvorenia, napoly ľudia, napoly vlci. Alebo inak povedané, ľudia s vlčom dušou. Viviane Rivver je jednou z nich, malá osamelá vlčica, ktorá zúfalo čaká na spásu, ktorá si ju však nájde v tej najhroznejšej pod...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Ľudia ďakujem vám strašne moc!!! #1 vo werewolf?!?!?! Splnil sa mi sen, ďakujem! ❤️❤️❤️
Najprv som si myslela, že tento príbeh nebude mať skoro žiaden úspech, rovnako ako aj iné moje príbehy, no zdá sa, že som sa mýlila! Vďaka vám sa o Viviane a Lukovi dozvedelo veľa ľudí a môj príbeh sa dostal medzi tie viac čítané! Ani neviete, čo to pre mňa znamená! ❤️❤️❤️
Ale teraz spať k príbehu...
Všetci vlci stáli na lúke predo mnou, Luke za mojím chrbtom sa mi snažil poskytnúť pocit bezpečia, no aj s celým počtom našich bojovníkov a vlnmi pokoja, ktoré prichádzali cez naše puto, som sa nedokázala ukľudniť.
Srdce mi búchalo ako splašené, zmysly som mala napnuté a pripravené na boj, no aj keď som posledné mesiace trénovala každý jeden deň, mala som pocit, že nevydržím ani päť minút.
Mala som pocit, akoby som bola zodpovedná za život všetkých tu, hoci mi Luke tvrdil opak. Každý z nich sám súhlasil, že sa v boji zúčastní, nikoho sme nenútili, ale aj tak na svojich rukách budem mať ich krv. Každý život, každá žiarivá iskrička, každé puto druhov... bude naveky zničené, a to len kvôli mne.
Amore mio, cítim tvoju vinu, povedal Luke cez puto a pevne ma stisol, ale nie je to kvôli tebe. Neobviňuj sa, že ich posielaš na smrť.
Ako by som nemohla? Ja som ich sem priviedla, ja som z nich spravila svoju armádu, ja-
Ty ich vedieš k novému životu, skočil mi do reči Luke, vďaka tebe majú nádej. Lovci neublížili len tebe, ale aj ich milovaným, zabili ich a mučili tak ako teba. A teraz je ich čas sa pomstiť, rovnako ako náš.
Otočila som sa naňho a pobozkala ho. Nechcela som myslieť na to, že je to náš úplne posledný bozk.
"Luna, videli ich," oslovil ma Ian, "sú tri kilometre odtiaľto. Majú sebou veľa nákladných aút... tým myslím... naozaj, naozaj veľa."
Žalúdok sa mi pretočil asi trikrát, no zaťala som zuby a pokúsila za zachovať chladnú hlavu. Kilometer odtiaľto bol opustený vojenský bunker, ktorý bol už dávno zabudnutý, no vďaka matke jedného Alfy sme ho objavili a spravili si tam niečo ako nemocnicu. Mali sme v pláne previezť tam zranených, no nemyslím, že pri tak veľkom počte Lovcov by sa nám to podarilo.
Niečo tu na tom však nesedelo, stále som mala pocit, že mi Bohyňa nepovedala úplnú pravdu... "Ian, koľko máme asi ešte času?" opýtala som sa.
"Hmm... vzhľadom na to, že si ešte musia vytiahnuť zbrane, myslím, že okolo desiatich minút, nanajvýš. Prečo?"
"Musím ešte niečo vyriešiť," povedala som a zbehla dolu z kopčeka, aby som sa dostala do tieňa pri stromoch.
"Viv, čo-" Luka som odignorovala, nemala som čas všetko mu vysvetliť.
Zatvorila som oči a zavrčala, keď som nedokázala chytiť svoju mágiu, vďaka ktorej som sa dokázala spojiť s Bohyňou. Keď mi to konečne vyšlo, stála som sama v tichu, oblečená do tých istých bielych šiat ako vždy.
"Viviane Lea-" "Povedali ste nám všetko?" opýtala som sa rýchlo a vykašľala sa na formalitu. Nemala som na to čas.
"Ako to myslíš?" opýtala sa. "Niečo tu nesedí, posledné týždne sa správate divne a odmietate mi radiť..."
V tej chvíli mi to všetko doplo. Po celú dobu... to bola ona... To, ako sa vyhýba priamym odpovediam, nikdy mi nič nevysvetlí, akoby nechcela, aby som nad Lovcami vyhrala... Keď ma uniesli Lovci, podľa Lukových slov, mu ani nepomohla ma hľadať, práveže mu ani viackrát nedovolila spojiť našich vlkov, aby ma mohol vystopovať, akoby ani nechcela, aby ma našiel... Vytvorila moc, ktorá zabije nie len Lovcov, ale aj užívateľa, od začiatku to mala naplánované...
Zrazu okolo nás zmizlo všetko svetlo, akoby ho Bohyňa doslova vtiahla do seba. Vydesene som sa na ňu pozrela a snažila sa spojenie okamžite vypnúť, ale schmatla ma za rameno a nedovolila mi to. Jej pazúry sa mi zarezali do kože a nahlas som vykríkla, keď mi po ruke začala stekať teplá krv.
"Ty jedna malá sviňa," zavrčala a hodila ma na zem, "vedela som, že som si ťa nemala vybrať. Ostatné to zistili až príliš neskoro, ale ty - ty si chytrejšia. Preto som si ťa vybrala, no možno to bola chyba..."
Zavrčala som na ňu a zdvihla sa zo zeme, pripravená na ňu zaútočiť, ale jej čierne oči sa temne zaleskli a zrazu som sa na zemi dusila čiernou vodou, ktorá mi vytekala z úst, očí aj uší.
"P-Prečo...?" zachrapčala som. "Vytvorila som monštrá," povedala a zaťala ruku v päsť, z úst mi vytieklo ešte viac čiernej tekutiny a chytila som sa za hrdlo, "nikdy som to nemala urobiť."
"To ty... si-i vytvorila... L-Lovcov...?" "Áno, ale to nie je to, o čom rozprávam. Vytvorila som vás, nevďačné stvory, ktoré majú priveľkú moc," povedala a odkopla ma od seba, "Lovcov som vytvorila, aby vás zničili, ale keď sa to nedarilo, musela som pritvrdiť. Prvá Alba Lupus bola slabá, hlúpa a absolútne neužitočná. Všetky po nej to isté, ale keď som zbadala teba, vedela som, že uspeješ."
"Ja... nemám zabiť len Lovcov, však?" opýtala som sa chrapľavo a postavila sa na nohy. Bohyňa sa zasmiala a prikývla, "správne. Zabije to všetkých na lúke, vrátane tvojho druha a tvojej rodiny."
"Nie!" vykríkla som a využila všetku svoju silu, aby som naše spojenie vypla, skôr, akoby sa mi dostala do hlavy a donútila ma to urobiť.
Poobzerala som sa okolo seba a videla vedľa mňa Luka, ktorý ako zvyčajne panikáril. "Amore mio? Čo sa deje?"
"Všetci musia ísť preč," povedala som, "okamžite!"
"Čože? O čom to rozprávaš?" opýtal sa zmätene. "Je to pasca! Bohyňa nie je na našej strane! Chce nás všetkých zabiť a ja mám byť jej zbraň! Tie nápisy v Hall of the White Shadows boli len kulisy, všetko to boli kulisy!"
"Viv, ja-" "Všetci musíme ísť do vojenského bunkra! Hneď!" Luke neisto prikývol a začal všetkých zháňať.
Nenechám Bohyňu, aby nás všetkých zabila.
Ahojte všetci! Trosku plot twist, nemyslíte? 😆 Dúfam, že sa vám kapitola páčila!
