Moon

604 33 4
                                    

Viv celý týždeň nevládala vstať z postele, ale aj tak sa so mnou odvážne hádala. Vrčala, keď som si k nej večer šiel ľahnúť, (pretože to stále je moja posteľ!), odmietala jesť, keď som ju kŕmil a nechcela jesť ani vtedy, keď som na to zavolal niekoho iného, mysliac si, že problém má so mnou. Lenže ona ho má s celou mojou svorkou!

"Vivian, prestaň po mne hádzať tie vankúše a vráť sa do postele!" zreval som, keď som sa vrátil do izby a našiel ju pri okne, ako sa snaží zdrhnúť. Stiahol som ju dolu a ona ma začala ostreľovať vankúšmi, no musím uznať, že mušku mala naozaj výbornú.
Hodila do mňa další vankúš a ja som ho vo vzduchu chytil.

"Zalez pod perinu! Podlaha je ľadová, bude ti zle!" zakričal som a prudko k nej pristúpil. Vytrhol som jej vankúš z ruky, hodil ho späť na posteľ a schmatol ju za plecia.

"Chcem ísť domov! Pusti ma, lebo-"
"Lebo čo?"

Viv na mňa hodila taký rozzúrený pohľad, že niekto iný by asi vzal nohy na plecia a rozbehol sa preč. Ale ja nie.

"Viv, celý život si Omega a tvoja svorka sa k tebe správala ako k hovnu! Tak nechápem, prečo sa tam chceš vrátiť!" povedal som naštvane a ako dôkaz ukázal na jej vychudnutú postavu.

"Pretože je to moja svorka! Je to moja jediná rodina!"
"Ja som tvoja rodina!"
"Nenávidím ťa! Nebyť teba, moja rodina by žila!"

***

Bola som naňho tak naštvaná, že by som ho najradšej zabila.
"Odchádzam, choď sa vycpať!" zakričala som.

Nevedela som síce, čo vycpať znamená, ale nejaké dievčatá sa na chodbe hádali a jedna z nich zakričala: choď sa vycpať! tak som to zopakovala. Luke sa na mňa zamračil a keď som okolo neho chcela prejsť, vrátil ma späť pred neho a môj chrbát priklincoval k stene.

"Prečo sa tomu tak brániš? Obaja vieme, že to už nie je len o tvojej svorke. Čo je ti?" opýtal sa a pozeral mi priamo do očí.

"Nemilujem ťa a nemôžeš ma k tomu nútiť," povedala som cez zaťaté zuby.
"Ale zároveň ma nenávidíš. Chápem, že som ti ublížil, ale nechcel som, aby sa to stalo a už stokrát som sa ti ospravedlnil. Mám si kľaknúť na kolená? Nechať sa mučiť? Mám ti dať bič, aby si ma mohla zbičovať?" opýtal sa a zatriasol mnou.

"Milujem niekoho iného," precerila som cez zaťaté zuby a sánka ma od stisku bolela.

"Koho?" zavrčal naštvane Luke.
"To ťa nemusí-"
"Koho?!" zreval a zatlačil ma k stene.

Zreničky mal úplne malé, až ich takmer cez zeleň v jeho očiach nebolo vidno. Úplne sa mu v nich iskrilo od hnevu a počula som aj tiché, takmer nečuteľné frustrované a rozzúrené vrčanie.

Preglgla som. Možno štvať ho nebol zrovna ten najlepší nápad...
"Pýtam sa ťa naposledy. Koho?" zavrčal a jeho stisk sa zmenil na bolestné zvieranie.
"B-Betu mojej svorky," povedala som, no tentokrát už nesmelo.

Kým som sa stihla pohnúť, alebo aspoň zachytiť Lukov pohľad, pohol sa tak rýchlo, že som len zajačala, keď mi zaťal zuby do citlivého miesta medzi krkom a plecom.

Oboma rukami ma tlačil k stene a hoci som sa naozaj snažila odstrčiť ho odo mňa - škriabala som ho po chrbte a tlačila mu čo najviac do hrude - s ním to ani nehlo.
Z očí sa mi spustili slzy, pretože bolesť z kusnutia bola pekelne bolestivá a...

Potom zmizla. Nič ma nebolelo, hoci Lukove tesáky boli stále zabodnuté v mojom krku. Ostala som stáť úplne zamrznutá na mieste, pevne som zvierala jeho plecia a z úst mi unikol tichý ston.

Hlboko vo mne sa objavila akási divná túžba - túžba byť s Lukom, privinúť si ho k sebe a doslova ho vlastniť.

Telo sa mi začalo zvíjať, ale tento raz nie od bolesti. Ak by som mohla, pritiahla by som si Luka bližšie k sebe, ale bola som na to moc paralyzovaná. Bola som takmer nehybná, len ústa sa mi kvôli vzdychom sem-tam otvorili ako kaprovi a Luke sa na mňa ešte viac pritlačil, až sa zo mňa vydral trápne hlasný ston.

Natiahla som krk od neho, nie na obranu, ale chcela som, aby si zobral viac.
A presne to spravil - zaťal zuby ešte hlbšie a úplne mi znemožnil hýbať sa, až som sa začala od tlaku triasť. Prsty na rukách som mu zaťala do pliec a tie na nohách sa mi od blaha skrútili.

Potom som však opäť pocítila štipľavú bolesť a uvedomila som si, že Luke svoje tesáky z môjho krku vytiahol. No tie pocity tam ostali - kým som si neuvedomila, čo som práve spravila.

Nechala som ho, aby ma označil. A páčilo sa mi to.

Luke odo mňa o pól kroka ustúpil, obaja sme lapali po dychu a všimla som si, že keď si Luke oblizol peru aj zuby, boli od mojej krvi.

Chytila som si ranu na krku a keď som sa na svoje prsty pozrela, boli od krvi.

Označil ma.

***

Bolo mi obrovské teplo, oblievalo ma vo veľkých vlnách a aj vzduch, ktorý som dýchala, bol ako žeravé uhlíky.

Potichu som vstala z postele, aby som Luka (ktorý sa ku mne do postele opäť doslova nacpal) nezobudila a vyšla som von na chodbu. Nepochybovala som, že o pár sekúnd sa dvere prudko otvoria a vybehne za mnou Luke, ktorý si ma prehodí cez plece a asi už rovno k tej posteli priviaže.

No už som bola dolu pri schodoch a Luke nikde nebol. Žeby sa mi nakoniec aj podarilo ujsť?

Vyšla som von a slastne si vzdychla, keď som pocítila chladný vetrík. Vyšla som za bránu až k lesu a keď som konečne bola pripravená rozbehnúť sa, prenikla mnou obrovská bolesť a vykríkla som.

Ahojte milí čitatelia! Dúfam, že sa Vám nová časť páčila a prečítate si aj ďalšie ❤️

Čo myslíte? Prečo Viv cíti bolesť? Je to preto, že je ďaleko od Luka po označení? Alebo preto, že jej niečo spravil Luke sám?

Čítajte ďalej, aby ste sa to dozvedeli!

Kill my MateOù les histoires vivent. Découvrez maintenant