„Kde-ste-boli?" vrčal.
„Nik-de," napodobnila som jeho tón, načo ešte viac očervenel.
„Uvedomujete si, že ste opustili úkryt bez môjho vedomia?!" precedil cez stisnuté zuby.
„Vážne? Nevšimol som si," uškrnul sa Deidara, keď sa posmelil.
„Nerob si zo mňa srandu!" vykríkol vodca.
„No tak Deidara, Pain má niečo na srdci, tak počúvajme," snažila som sa zo všetkých síl udržať chladnú tvár.
„Dobre, ale rýchlo. Nemám na teba celý deň," pohodil ľahostajne blondiak vlasmi.
„Odišli ste z úkrytu bez môjho dovolenia, išli ste na bojisko, kde mohli byť nejaký ninjovia z Listovej a ešte ste drzí. Himara, ja viem, že si s tým jashinistickým klaunom chodila, ale aspoň si sa mohla spýtať. Mohli odhaliť, že máme blízko úkryt, mohli sme stratiť viac členov a plán by bol v troskách! Preto pre vás dvoch navrhujem trest vo forme týždňového domáceho väzenia," oznámil obradne.
„To si robíš srandu?!" zavrčal tentoraz Deidara.
„Óóó," ozvalo sa z obývačky. Na kresle sedel Itachi a skladal nejaký hlavolam.
„Sklapni Uchiha!" oborila som sa na neho.
„Predstav si, že nie. Ste tu najviac problémová dvojka a to už ste prekonali Hidana s Kakuzom. Teraz mi padajte z očí!"
Deidara mi porazenecky prehodil ruku cez rameno.
„Kedy si bol naposledy v sprche?" spýtala som sa ho.
„Nedávno. Len minulý....týždeň," posledné slovo povedal veľmi ticho.
„Tak utekaj. Inač ti tie tvoje časopisy s bikinami vyhodím," pohrozila som mu.
Aj tak ich vyhodím.
„Tie časopisy nemajú pre mňa nejakú extra hodnotu," uškrnul sa a hlavu sklonil na úroveň mojich očí, aby práve poznamenal na to, že je vyšší. Nenávidím to.
„Tak ti dohodnem misiu s Tobim," diabolsky som sa uškrnula.
„Dobre, fajn, dostala si ma," namosúrene odpochodoval do kúpeľne.
Je ako malé decko.
Pocítila som, že niekto za mnou je. Keď som sa otočila, tak som uvidela Itachiho.
„Himara," povedal sladkým hláskom. Vedela som koľká bije.
„Nie."
„Ešte som sa nič nespýtal."
„Viem, že chceš dango, ale za to, že si sa smial, ti neurobím nič."
Itachimu spadli kútiky.
„No táák. Prosím."
„Nie."
„Si beznádejná," zavrčal a odišiel.
Vzdychla som si. Chcela som ísť do svojej izby, ale moje kroky zastali pri iných dverách. Boli to dvere, na ktorých bol nakreslený znak Jashinu. Chvejúcu ruku som položila na kľučku. Keď som otvorila dvere, tak ma ovalila vlna spomienok.
Spomínala som na naše bozky, na naše hranie kariet alebo ako som mu kradla oblečenie, lebo veľmi pekne voňalo. Oči sa mi zaplavili slzami, ale rýchlo som ich zotrela. Mala som pocit, že každý muž, s ktorým sa dám dokopy alebo sa do neho zamilujem, tak zle skončí. Kabuto sa stal agresívnym, Sasuke je mŕtvy a Hidan je tiež mŕtvy. Zahnala som tieto myšlienky a podišla ku skrini. Otvorila som ju a začala z nej brať všetko, čo sa mi páčilo. Viem, že je to extrémne divné, ale Hidan, neironicky, mal rád, keď som sa obliekala do je ho vecí. Pripadalo mu to roztomilé. Taktiež nechcem, aby sa tie veci vyhodili.
