Why can't we be friends? (SVK)

14.

Louis: *bolo to v tej nemocnici ťažké. Hlavne prvý týždeň. Prvé dva dni som zase odmietal jesť a môj stav sa zhoršoval. Harry bol zo mňa viac ako sklamaný kvôli tomu, že sa neviem dať dokopy. Ale ani raz neodišiel. Deň po dni som podstupoval rôzne vyšetrenia. Najhoršie však bolo, že som na ne nechodil po vlastných. Buď ma nosil Harry, alebo ma tlačil na vozíku. Nechcel som, aby toto prežíval. Skoro nikdy nespal, pretože som skoro každú noc preplakal. Ale kto pomôže alfe, ktorú opustila jej vlastná rodina?*

Harry: *vstúpil som do Louisovej izby. Voňala po alfe, o ktorú som sa posledé dni staral. V ruke dom niesol jedlo z automatu* Bageta? *usmial som sa, prisadajúc si ku ležiacemu Louisovi*

Louis: *ohrnul som nosom* nechcem...

Harry: Lou... *povzdychol som si. Môj povzdych bol ťažký, strácal sa v hlučnej klimatizácii nemocnice. Únava preberala vedenie nad telom* Musíš niečo zjesť...

Louis: *opatrne som zobral bagetu do rúk a roztrasene som otvoril sáčok, v ktorom bola. Vybral som ju z neho a trochu som si z nej odhryzol*

Harry: *silene som sa usmial. Nie, pretože som nemal radosť, že Louis opäť začal príjmať potravu ako ľudská osoba. Každý Louisov krok ku ceste do normálu ma nútil usmievať sa. Napriek tomu, bol som stále tiež iba človekom. Nedokázal som tu Louisa nechať samého a dožičiť si sprchy či spánku, ktorý som tak súrne potreboval. Nedokázal som naďalej cítiť vinu, že práve kvôli mne Louis skončil tak hlboko* Som na teba hrdý, Lou...*zašepkal som, kladúc si ruku na jeho zátylok, hladkajúc mu pokožku na krku*

Louis: *počul som každú jednu jeho myšlienku. Ranilo ma to* Hazz?

Harry: Hm? *naklonil som hlavu, usmievajúc sa od ucha k uchu. Všetko bude v poriadku. Všetko sa vráti do normálu. Louis bude opäť alfou, ktorou kedysi býval. Všetko bude v poriadku* Áno Lou?

Louis: viem, ako sa cítiš a viem ako si veľmi potrebuješ oddýchnuť. Preto chcem, aby si išiel domov a spravil všetko čo potrebuješ...

Harry: *moje kútiky sa vykrútili nahor* Lou, ja som v poriadku. Nerob si starosti. Sľúbil som, že ťa tu nenechám. Nemám v pláne svoj sľub porušiť...*nahol som sa a venoval som mu bozk na studené čelo*

Louis: *jeho teplé pery na mojom čele mnou prehnali zimomriavky. Keď sa nezachraňujem pre seba, tak to robím iba pre neho. Pre nikoho iného*

Harry: Zjedz tú bagetu, Lou. Nič ma práve teraz neurobí šťastnejším. Iba to, ak sa naješ. *zašepkal som do ticha, sledujúc, ako si Louis odhryzol, kus po kuse z pečiva*

Louis: *s ťažkými prehltnutiami som bagetu dojedol*

Harry: Ani nevieš, ako si užívam každú chvíľu ako tvoj mate, Lou. Nemyslím si, že chápeš, koľko pre mňa znamenáš. *rukou som nám spojil čelá dokopy, vrívajúc sa so jeho modrého pohľadu tým svojim* Ani nevieš... Ani netušíš... Oh Louis...*privrel som oči zťažka ku sebe, cítiac každú jeho emóciu, bolesť, radosť. Všetko*

Louis: ja ale neviem, ako ma stále môžeš milovať. Veľa ľudí ma nemá rado. Obdivujú ma iba kvôli mojej kráse a klebetám o mojom tele, ktoré kolujú po škole. Moji kedysi kamaráti sa proti mne obrátili a ponižujú ma. A úplne zabúdajú, že ja som ten, kto im pomohol. Aj keď som ľahostajný a arogantný, veľmi sa mi hnusí klamstvo a nenávisť. Neznesiem, keď mi niekto klame. A kvôli tým klebetám rozmýšľam, že či mám vôbec nastúpiť do školy po tom, ako sa zotavím... *moje ústa si vybrali presne tento moment na rozvinutie tohto malého monológu. A môj mozog sa ani nestačil diviť nad tým, čo som práve povedal. Ja sám som ostal prekvapený*

Harry: Akokoľvek sa rozhodneš, nik ti to nemôže zazlievať...

Louis: ale bojím sa, že nedokončím strednú. Vieš Harry, nebol som v škole tri týždne. Mal som mať dôležitú skúšku a zmeškal som ju. Budem asi opakovať ročník...

Harry: Dokončíš Lou. Viem, že dokončíš. Si inteligentný. Jedna skúška neznamená koniec sveta. *usmial som sa*

Louis: neviem či inteligentný...

Harry: Musíš mi niečo sľúbiť, okej? Prosím, už sa predomnou nezhadzuj. Si tak úžasný a ja nedokážem pochopiť, ako všetky tieto dobré vlastnosti v sebe nevidíš, Lou...

Louis: som zvyknutý z domu Hazz...

Harry: Chceš mi o tom porozprávať? *vedel som, že sa za dverami Louisovho rodinného domu skrývalo peklo. Kedysi ma mlátil v školských priestoroch. Tušil som, že jeho rodinná situácia nie je ideálna*

Louis: j-ja...od decka som to doma nemal ľahké. Vždy to bolo Louis urob toto a toto. William! Poď sem! Zmlátim ťa ako žito! Čo som ti hovoril naposledy?! Alebo, ak budeš kúriť, tak ti garantujem, že prestaneš tak rýchlo, ako si začal! Nájdeš si normálnu omegu a založíš si rodinu! Naposledy si sa ku mne takto správal, rozumieš? A ja...j-ja už nevládzem...zvládal som to celých 19 rokov...a-ale m-mne...už m-mi stačí...*rozplakal som sa*

Harry: Oh zlato...*zložil som si hlavu do jeho lona*

Louis: *plakal som ako dieťa. Opäť som sa cítil ako malý*

Harry: Si v bezpečí...Si pri mne...*zamumlal som do prikrývok, ktoré ho pokrývali*

Louis: už ne-nevládzem...*plakal som*

Harry: *potichu som vliezol ku nemo do postele, kladúc jeho hlavu na moju hruď* Kľud, Lou... *jeho bolesť ma požierala zaživa*

Louis: pr-preepáč...*vzlykal som*

Harry: Lou, ukľudni sa. Nie je to tvoja vina. Nikdy nebola...

Louis: *uplakane som na neho pozrel a snažil som sa ukľudniť*

Harry: Som s tebou. Sme mates. Už ťa nikdy nepustím...*zašepkal som, vpíjajúc sa pohľadom do jeho zaslzených očí*

Louis: ešte ako dlho tu musím byť?

Harry: *Louis vyslovil otázku, presne vtedy, keď do nemocničnej izby vstúpil doktor, prinášajúc pach bety zo sebou. Usmial som sa* Porozprávam sa s ním, okej? *doktor pozrel na Louisa a kývol smerom ku nne. Opustil som teplo jeho tela, vystupujúc z miestnosti* Ako dlho ešte? *Opýtal som sa po tom, čo sme zavreli dvere ku Louisovi.* Louisovo príjmanie potravy a teda všetky funkcie sa výrazne zlepšili...*usmial sa doktor, tľapkajúc ma po ramene* Ste mu oporou, pán Styles. Necháme ho tu ešte deň, maximálne dva, pre istotu. Pán Tomlinson je na tom lepšie...Verím, že s dobrou domácou starostlivosťou sa jeho telo vráti rýchlo do poriadku...*oznámil mi doktor a so žmurknutím odkráčal po chodbe preč. Z pľúc mi unikol trasľavý výdych, ktorý som napäto držal. Všetko bude v poriadku. Louis bude v poriadku*

Louis: *ležal som v posteli a čakal som na moju polovičku, čiže Harryho. Viem, že začiatky znovu, budú ťažké*

Aj tento príbeh dostal starostlivosť, ktorú si právom zaslúži. S kolegynkou johaano sme sa opäť nadreli na tejto kapitolke a som rada, že nám všetko vychádza tak, ako vychádzať má.
Pre všetky zlatíčka, čo sa boja o Louiho: bude v poriadku, sľubujeme vám to❤
Ďakujeme, že ste si toto prečítali až do konca a že sa tešíte na ďalšiu kapitolu😜
Loads of love
~S&J
💙💚