Why can't we be friends? (SVK)

13.

Louis: *Ja som naozaj stratil vedomie. Moja vyčerpanosť mi to dávala najavo už skôr, ale ja som bol posadnutý tým, aby som pomohol Harrymu. A stálo ma to moje vlastné vedomie. Jediné, čo som cítil pred tým, ako som odpadol bolo, že som sebe aj Harrymu doprial náš vytúžený vrchol. Ale teraz som bezvládne ležal na jeho posteli. No však, moje odpadnutie mohlo mať viac dôvodov. Spomínate si na to moje porezané zápästie? Vtedy som stratil veľa krvy a obväz bol ňou priam celý navsiaknutý. Škoda, že si to Harry nevšimol. Mohli sme sa tomuto vyvarovať. Ale nezazlievam mu to. Práve sme sa stali mates a on potreboval pomoc. A ja som mu ju ako jeho alfa doprial*

Harry: *Louisovo bezvládne telo sa mi váľalo po posteli a ja, stále nahý, som s alfou začal triasť* Lou! Louis, preber sa, preboha, prosím..! *ticho desu a zmätku ma naplnilo. V každom kúte tela. Nedokázal som si zazlievať, že sa o Louisa Tomlinsona dokážem postarať. Nedokázal som pochopiť, prečo Louis tak ťažko upadol. Nebola to už tá arogantná alfa s nezbedným úsmevom, ktorá ma zvykla mlátiť na školských chodbách. A na chvíľu mi skutočne vzkrsla myšlienka, že mi tieto časy chýbali* Louis, bože prosím! *čo som ti spravil? Louis nereagoval a ja som plný strachu schmatol telefón z nočného stolíka*
Prepáčte, volám sa Harry-Harry Styles...Prosím pomôžte mi...Môj priateľ omdlel...*vytočil som sanitku, panika ovládala celé moje telo. Obliekol som mňa i Louisa. O niekoľko minút, tých najhorších a najdesivejších v mojom živote na dvere zabúchala sanitka*

Doktor: Pán Styles! Otvorte nám! Už sme tu! *kričal som na plné pľúca. Ten chlapec bol v telefóne dosť vystrašený. Ľutoval som ho. Nie je príjemné, keď vám odpadne priateľ či priateľka*

Louis: *v bezvedomí som mu ležal na posteli. Netušil som, čo sa okolo mňa deje. Vôbec. Ale vedel som jedno. Harry musel byť naozaj vystrašený. Prečo som ja kokot vôbec prestal jesť?*

Harry: *dvere som v panike otvoril, vpúšťajúc sanitku do bytu*

Doktor: čo sa stalo predtým ako odpadol? Hovoril vám o niečom? Mal nejaké zranenia? *pýtal som sa ho, aj keď som videl, že panikári* hlavne sa prosím upokojte. Poďte, sadnite si...

Harry: Louis...Mal poslednú dobu...problémy, áno problémy...*povedal som potichu. Ostatný zobrali Louisa a začali mu podávať prvú pomoc. Doktor sa postavil, zobral ma za ruku a spoločne sme prešli do obývačky, kde sme si sadli. Asi, aby som sa nemusel pozerať na tú hrôzu* Nejedol...Myslím, že sa snažil si zobrať život...*zašepkal som*

Doktor: určite sa nesnažil si zobrať život. Určite vás veľmi miluje. Ale mal nejaké zranenia? *spýtal som sa znova*

Zachranár: pán Styles! Toto by ste mali vidieť! *zakričal som, keď som objavil na ľavej ruke jeho priateľa krvavý obväz*

Harry: *pribehol som ku záchranárovi a to čo som zbadal mi zlomilo srdce. Desilo ma, že keď sme teraz boli mates, som nepoznal jeho tajomstvá. Desilo ma, že keď bol Louis v bezvedomí, som necítil nič*

Zachranár: hlavne sa nestresujte. Určite to nie je také hrozné ako si myslíte. Nikdy inde nemá nič iné. Mohla to byť len nehoda. Pôjdete s nami do nemocnice. Potrebujeme, aby niekto vyplnil jeho osobné údaje. Zvládnete to? *položil som mu moju ruku na rameno, zatiaľ čo moja kolegyňa začala obväz dávať dole*

Harry: Ja... Dobre...*do nemocnice sme sa dostali za pár minút. Strach mi panoval hlboko v kostiach. Čo ak sa Lou už nezobudí?*

Doktor: *keď vyplnil jeho osobné údaje, tak som ho pustil do izby, kde jeho priateľ ležal. S vyšetrení sme zistili, že tá rana na zápästí je od holenia a nie zo sebapoškodzovania. Nejedol už dva týždne a pľúca mu sužovala jeho závislosť k cigaretám. Už sme len dúfali, že sa zobudí*

Louis: *pootvoril som oči so zvukom hučiacich prístrojov všade okolo mňa*

Harry: *sedel som na sedadle vedľa nemocničnej posteli, keď v tom sa Louis prebral* Lou! Preboha!

Louis: č-čo? K-kde s-som? *jemne som na neho otočil hlavu* pre-prečo plače-š láska?

Harry: Stratil si vedomie, Lou...

Louis: n-nepamätám si t-to. A k-kde som?

Harry: V nemocnici...

Louis: *zmätene som sa pozrel okolo seba* j-ja... ja sa bojím nemocníc H-Harry. Chcem ísť k tebe d-domov...*vzlykol som*

Harry: Lou, kľud...som tu pri tebe. Chvíľku tu budeme musieť pobudnúť. No sľubujem, že tu budem každú sekundu...*chytil som jeho ruky do mojich*

Louis: musíš chodiť do š-školy...*vzlykal som* tv-tvoja rodina sa na m-mňa b-bude hnevať...

Harry: Lou, nie... Sme mates... *bolela ma hruď. Všetko sa vo mne lámalo*

Louis: *potiahol som jeho ruky ku mne. Cítil som, ako sa vo vnútri lámal* poď sem...

Harry: *vliezol som ku Louisovi do nemocničnej postele* Lou, už mi to nerob, okej?

Louis: sme mates...A je to vec, ktorú som vždy chcel...už to nespravím...sľubujem...

Harry: *usmial som sa a venoval Louisovi bozk do kútika pier* Ďakujem...

Louis: *zavrnel som. Takéto bozky boli moja slabosť* chýbal si mi...

Harry: *povzdychol som si* Aj ty mne Lou...Vystrašil si ma na smrť...

Louis: nechcel som...chcel som ti pomôcť a stálo ma to vlastného vedomia. Ale už som tu...

Harry: *zatvoril som oči. Všetko bolo v poriadku. V objatí mojej alfy. V objatí Louisa*

Ahojte lásky moje!❤
Ja a moja kolegynka johaano sme si opäť dali vedieť a napísali sme pre vás kapitolku.
Trošku stresu pre nás obe, ale prežili sme to.
Moja, veľmi ti ďakujem za dnešnú spoluprácu❤
See you very soon!
Loads of love
~S&J
💚💙