Liberty

Vysvetľovanie

"Čo do frasa..." poobzerala som sa okolo seba. 

Ležím v posteli.

Mäkkej posteli. Sama.

Bože, to svetlo ma zabije.

Musela som si rukou prikryť oči, aby toľko nežiarilo. Nepamätám si, že by bolo svetlo taká žiarivé.

Vykopla som nohy z postele a snažila sa postaviť. 

Do budúcna: Keď sa zobudíte z bolesťou hlavy, dajte si načas pri vstávaní. 

Zvalila som sa na zem ako nejaké vrece zemiekov.

"Dvakrát dofrasa," vzdychla som a chytila sa za hlavu. Vtedy sa dvere otvorili.

Blonďavá hlava sa na mňa zmätene pozerala. Že fakt zmätene. Preskakoval pohľadom medzi posteľou a mojou polohou na zemi.

"Budeš ešte dlho zazerať alebo mi prídeš pomôcť?"

"Prepáč," Easton sa hneď rozhýbal. 

Pomohol mi posadiť sa na posteľ. Podal mi pohár z vodou a aspirin.

"Čo je to?" nepriateľsky som sa pozrela na ďalší pohár čo mi podal. Nejaká zmes radiácie, hnedej a kúskov niečoho.

"Zmes vajíčok, kávy, citrónu, ovocia pre chuť, trochu ľadu, vitamínov C, D..." začal vymenúvať, až kým som ho neprerušila.

"Bože. Režíroval ten drink Wes Anderson?" prerušila som ho.

"Pomôže ti," pobádal ma. Pozeral sa pred seba, takže som videla len polku jeho tváre.

"Ako som sa sem dostala?"

Začal sa mi vracať včerajšok. Žeby to bola len nejaká pochybná nočná mora? Až taká bláznivá som?

"Dean ťa priviedol," zamrmlal potichu.

"Dean? Ten je v nemocnici," pokrčila som obočím. Nedáva to zmysel. Vtedy sa na mňa otočil celou tvárou.

"No do frasa..." zakryla som si jednou rukou ústa. "Uch, krista... Dobre, teraz ti verím, že ho pustili z nemocnice."

Mal totálne domlátenú polku tváre.

"Neboj, ani on nevyzerá najlepšie."

"Prečo ste sa, vy trotlovia, preboha živého zase mlátili?!"

"Dlhý príbeh," vystrelil z postele a začal kráčať ku dverám. "Dúfam, že ti je už lepšie. Musíš ísť do školy. Dnes sa s toho nevyhrabeš, ani keby bol tento deň šialenejší, než ten predtým."

 "Kde je Dean?" stihla som zakričať.

"Odišiel po šiestom zmeškanom hovore od tvojho brata. Och, čo mi pripomína..." zalovil vo vačku a hodil mi mobil. 

"Už ich je štrnásť," zahľadela som sa na obrazovku.

"Bav sa," zakričal na rozlúčku.

Zavrel dvere a zmizol.

Kretén.

Pozrela som na hodiny. 7:30. Acove hovorí odbavím neskôr.

Hodila som na seba svoje veci, ktoré mi mimochodom už prišli a zbehla dolu. Teda zbehla podľa možností, chápeme sa. 

"Už mi povieš, prečo máš tak doriadenú tvár?" spýtala som sa, keď mi bez slova otváral dvere do auta.

"O toho chlapa, zo včerajška, sa už obávať nemusíš. Nebude sa to opakovať," ignoroval moju otázku.