Liberty

Rádio a autá

Myslím, že nikdy som nebola taká šťastná, že idem spať ako včera. Dobrú pol hodinu sme sa s Acom a Domom hádali o tom, že by mal jeden z nich spať u mňa na gauči. Nakoniec sme sa dohodli na tom, že stačí zamknúť a skontrolovať či je okno dobre zavreté.

Vstala som s postele a zišla dole. Nebolo ani osem hodín a v sobotu môj brat nevstáva neskôr ako o desiatej. Z kuchyne sa však ozývali zvuky. Veľmi známe hlasy. Zastavila som sa a napočítala do troch než som vošla.

Všetci traja chalani viedli zrejme vypätú konverzáciu. Ace a Dom stáli na jednej strane a pred nimi vytočený Dean. 

"Čo tu, vy traja trotlovia, robíte v tak nekresťanskú hodinu?" rozhodila som rukami.

"Možno sme sa ti len chceli vyhnúť, dokým ešte chrápeš," ten Grinch mi venoval falošný úsmev. 

"Ó naozaj? Ešte stále robíš to čo ti môj brat naplánuje?" vrhla som sa naňho. Jeho falošný úsmev sa začal premieňať na agresívnu grimasu.

"Stačilo by deti," vložil sa medzi nás Dominic. Pokračovala som v ceste ku chladničke. 

"Ešte sa o tom porozprávame," ukázal na Deana Ace.

"Nie je o čom," odsekol Dean a zase sa rozbehol ku dverám.

"Bože ten chalan má vážnu slabosť v dramatických odchodoch," zamrmlala som si zatiaľ čo som liala mlieko do misky.

"A teba by zabilo byť o trochu milšia??" vyskočil po mne brat.

"Myslela som, že túto debatu sme ukončili vtedy čo tá herečka včera  odišla," ukázala som na dvere.

"Táto debata má len jeden koniec. Ktorý hrá v náš prospech," dodal Dominic.

"Bože, ty si môj druhý brat či čo?" vyprskla som. Viem, že to myslia dobre, ale sami ste videli aký sme ja a Dean priatelia. Mala som na sebe šedé tepláky a jednoduchý biely crop-top. Schmatla som bundu, bratove kľúče a vybehla som Deanovým štýlom. 

"Kam si myslíš, že ideš?" zhučal. Neotáčala som sa. Nastúpila som do bratovho Impala, ktoré dostal od rodičov. Popravde? Ja som vodičák ešte ani nemala. Ale raz dva krát som šoférovala. Zavrela som za sebou dvere a zamkla. Rozzúrený Ace sa mi zrazu postavil ku dverám.

"Spravíš jeden jediný škrabanec môjmu zlatíčku a sám ťa za Tristanom dovediem, rozumieš?" vyhrážal sa mi cez sklo. Usmiala som sa.

"Vitaj späť, starý dobrý Ace."

Nejakým spôsobom som vycúvala bola na ceste. Bez jediného škrabanca som zašla až do centra. Zaparkovala som na prvom voľnom parkovacom mieste čo som uvidela a vystúpila. Nestihla som si zobrať peňaženku ani mobil, takže jediné čo mám sú tie drobáky vo vačkoch bundy. 

Prechádzala som sa len tak po ulici. Všimla som si tam starého pána. Muž čiernej pokožky sediaci na vozíku, hrajúci na akordeón. Vyzeral veľmi milo. Na každého, kto išiel okolo a niečo mu hodil do pohárika pred sebou sa pekne usmial. Hrabala som sa vo vačku či nenájdem aspoň jedno euro v celku, keď v tom pánovy nejaký chlap zobral peniaze s pohárika. Bez hanbi mu vybral aspoň polku a rýchlim krokom pokračoval ďalej. Ľudia si toho všimli ale nič nespravili. Chlap na vozíku sa naňho len neveriacky pozeral. Prišlo mi ho strašne ľúto. Chlap pokračoval rovno mojim smerom. Tak som spravila prvú vec čo ma napadlo. Postavila som sa mu do cesty.

"Okamžite mu to vráť," vyprskla som. Chlap sa neveriacky zasmial a obzrel si ma. Mohol mať okolo 30 a bol dva krát širší sa vyšší než ja. 

"Radšej mi uhni s cesty dievčatko," uchechtol sa a chcel ma obísť. Zabránila som mu v tom.