Liberty

Rádio a autá

"Povedal som aby si mu to vrátil," nedala som sa.

"Si naozaj zlatá ale už ma začínaš fakt srať," povedal a slizko si ma obzrel. Prišlo mi zle.

"To sme dvaja, ale ja aspoň neokrádam vozíčkarov," mykla som plecom. Muža poznámka veľmi nenadchla. Do tváre mu stúpla červeň hnevu. 

"Počuj ty jedna nechutná krpaňa," chytil ma za rameno a silno mi ho stisol. Ľudia okolo si s toho nič nerobili. Čakala som, že ma tej chlap ide udrieť. V tom sa však pozrel niekam nado mňa. Nechápalo som. Okamžite mi dal ruku dole z ramena, vyhabkal nejaké ospravedlnenie a peniaze mi hodil do ruky. Mám za sebou nejakého ducha? Otočila som sa musela hneď odvrátiť zrak. Ducha? Kiežby. Stojí tu démon. Nahlas som si vzdychla a pozrela som tomu čiernovlasému démonovi do krvavých očí. Aj keď ich má uhlovo čierne, prisahala by som, že pri takýchto situáciach tam vidím pekelné ohne. Pri príležitostiach, keď sa nad niekym vyvyšuje alebo pohŕda. Prosto, keď si myslí, že je niekto viac. K démonskému vzhľadu mu pridával aj ten úškrn. Pretočila som oči.

"To ťa tak rýchlo stihli tí mamlasi vyslať do terénu?" odvrátila som zrak a začala rátať peniaze v rukách. Necelých 15 eur. Toho chlapa mi prišlo ešte viac ľúto.

"Odkedy je s teba ochranca slabých?" mykol hlavou smerom k pánovi, ktorý nás stále pozoroval. 

"Choď si po svojom. Nepotrebujem bodyguarda," odsekla som a vybrala sa k tomu pánovi. Dala som mu všetky peniaze do pohárika spolu s nejakými drobnými z vačkov. Starý pán mi poďakoval a venoval zopár úsmevov. Ani som si nevšimla kedy ku mne prišla tá démonská obluda. Až dokým si zo zadného vačku nevybral peňaženku a nehodil mu tam len tak z fleku 100 eur. Neveriacky som sa naňho pozrela. Starý pán bol prekvapený rovnako ako ja. Dean sa len neprítomne pozeral okolo, až mu to bolo nepríjemné.

"To by stačilo, ideme," vyhlásil a schmatol ma za rameno a sotil pred seba aby som šlapala.

"A kto je teraz ochranca slabších?" uštipačne som sa otočila.

"Ticho tam. Tých 15 eur bola smiešna suma," odvrkol. 

"Bože, takže démoni majú predsa len srdce," pokračovala som.

"Vieš niekedy tú hubu nechať aj zavretú?" vyštekol a zastavil sa. Tiež som sa naňho otočila.

"Nepýtaj sa na veci, na ktoré nechceš vedieť odpoveď," s úškrnom som prehodila. Po všetkých tých zbytočných hádkach, kedy bol on ten flegmatický, je príjemná zmena vymeniť si úlohy.

"Šialená ženská," potichu zamrmlal a pokračoval ďalej. Ja som len pokrútila hlavou a išla si svojim smerom preč od neho. Dlho mi to nevydržalo. Po chvíli chôdze ma niečo chytilo a prehodilo cez rameno. Nemusela som dva krát hádať čo.

"Ty jeden neznesiteľný somár! Pusti ma dole," búchala som mu do chrbta. Dean vydal zo seba niečo ako podráždené zavrčanie. 

"Nemám na teba celý deň. Ideš domov a mne dajú chalani pokoj," vyštekol.

"Prepáčte vaše veličenstvo. Čo ste mali na práci? Ísť zo srandy mlátiť ľudí," odfrkla som si. Dean zastal. Neviem či od hnevu alebo od toho, že sme už pri aute. Potom ma zložil. Boli sme pri aute. Nejaké drahé športové auto. Otvoril mi dvere a čakal, že nastúpim.

"Otvoril som ti aj tie posraté dvere tak láskavo dostaň tú svoju prdel do auta," kŕčovito zvieral rám dverí. Pozerala som sa na dvere a potom na Deana.

"A čo Acovo auto? To tu mám len tak nechať?" nevinne som sa naňho pozrela. Myslela som, že Morrety každú chvíľu stratí aj posledný kúsok toho čo ostalo z jeho nervov. Rukou si nervózne chytil koreň nosa.