Navždy dcérou mafiána

38.

Elizabeth

Poprosila som doktora, aby sem poslal otca. Tento rozhovor už dlhšie nemôžem odkladať a mala som to urobiť hneď ako som prišla domov.

Opäť ďalšie klamstvo, ktoré sa mi vypomstilo. Mohla som sa poučiť už zo Sicílie. Teraz je dôležité, aby bolo dieťatko v poriadku a aby otec prijal Daria. Je otcom môjho dieťaťa a muž, ktorého aj napriek všetkému čo sa v Taliansku stalo milujem.

Našťastie bábätku nič nie je a doktor mi povedal, aby som oddychovala a šetrila sa. Budem robiť čo mi hovoril, nech je to malé v bezpečí a zdravé. To je teraz prvoradé.

Dvere na izbe sa zabuchnú a ja v nich uvidím stáť svojho otca. Je ticho a nič nehovorí, len dúfam, že sa s Dariom nepobili. To by nebolo príliš vhodné a dobré, nakoľko je otcom môjho dieťaťa a chcem aby ho prijal. Je to pre mňa veľmi dôležité a chcem, nech to pochopí. Musím moje rozhodnutie rešpektovať, preto sa s ním musím porozprávať.

,,Poď otec, sadni si prosím," poklepem na miesto vedľa seba a on opatrne ku mne podíde. Usadí sa vedľa mňa a stisne mi ruku.

Zriem mu v očiach ľútosť a strach zároveň a len verím, že je to dobré znamenie.

,,Veľmi som sa o teba bál dcérka, mrzí ma čo sa stalo a priznávam, že je to aj moja vina. Mohlo byť všetko inak, keď by som sa k tebe správal tak, ako k Derekovi. Je moja chyba, že som sa choval až príliš ochranársky," prihovára sa mi s kľudom a pokorou v hlase.

Toto je úplne niekto iný a nie môj otec. On sa ku mne takto nikdy nesprával. Bol milý a chránil ma, ale s takouto vľúdnosťou ku mne ešte nehovoril. Zmenilo jeho správanie moje tehotenstvo? Je možné, aby sa ľudia vplyvom takejto vážnej veci zmenili?

,,To je v poriadku otec, ja len dúfam, že Dario je živý a zdravý, nerada by som bola slobodná mamička," zažartujem a otec sa na mňa trochu zamračí.

Asi tento vtip moc nepochopil, čo už vždy bol taký, takže sa s ním musím zhovárať úplne inak.

,,Je za dverami a čaká kedy môže ísť dnu za tebou," odpovie na moju nevypovedanú otázku. Predbehol ma skôr ako som sa ho stihla na to opýtať.

,,To som rada. Vieš otec veľmi ma mrzí, že som ti to všetko zamlčala a urobila takú hlúposť. Ja viem, že sa na mňa hneváš a plne ťa pochopím, ak ma budeš za toto nenávidieť, ale nechcem aby si ma pre to zavrhol. Čakám tvojho vnuka s mužom, ktorého milujem a bola by som rada keby si to akceptoval a prijal. Ja viem, že moje rozhodnutia za posledné týždne neboli správne a mala som sa zachovať inak, ale vrátiť čas nedokážem a preto dúfam, snáď mi to niekedy odpustíš," stlačím mu ruku a začnem plakať.

Je mi to veľmi ľúto, to všetko čo som vykonala, ako som ho sklamala a teraz sa to všetko na mňa zosypalo.

,,Nikdy by som ťa nedokázal zavrhnúť a ani ťa nenávidieť. Obaja sme urobili chybu ja v tom ako som sa k tebe správala a ty, že si ma klamala, lenže chyby sú na to, aby sme sa z nich poučili a toto ma uistilo v tom, že už nikdy nebudem takým človekom akým som bol a budem lepší, to ti sľubujem," zalesknú sa v otcových očiach slzy.

Som  z toho veľmi prekvapená, za celý svoj život som otca nevidela plakať. Vždy bol prísny a chladný, niekedy bol aj milý a vľúdny to je pravda, ale len občas, avšak takéhoto otca som ešte nevidela a o to viac ma teší, že som spoznala aj túto jeho stránku.

,,Chcela by som, aby si prijal Daria, urobilo by mi veľkú radosť, keby ste sa pomerili a vysvetlili by ste si to. Mohol by si to pre mňa urobiť otec?" spýtam sa ho a pevne verím, že mi vyhovie.

,,Samozrejme, pre teba všetko dcérka, veď zachvíľu budem dedko a on je otcom toho malého drobčeka, takže nemusíš mať strach, že by som vám v niečom bránil. Podporím ťa vo všetkom o čom rozhodneš, či budeš žiť s Dariom alebo budeš chcieť dieťa vychovať iba sama. Môžeš v tomto dome ostať dokedy budeš chcieť a ak si zvolíš, že odcestuješ do Talianska budú pre teba dvere tohto domu vždy otvorené," ukáže prstom na moje bruško, stisne mi ruku a hánkami ma pohladí po tvári.

Tento rozhovor s mojím otcom som potrebovala už dlho a mala som sa s ním o tom pozhovárať skôr. Nečakal som, že to dopadne takto dobre a už vôbec, že sa zachová k Dariovi tak ako sa zachoval. Že ho prijal.

,,Vďaka otec. Mohol by si sem teraz poslať Daria?" poprosím ho o malú láskavosť, nakoľko mi niečo našepkáva, že Dario je na chodbe za dverami.

,,Určite, už sa nevie dočkať kedy sem môže prísť. Keď mu doktor oznámil, že chceš vidieť mňa, takmer sa zbláznil z toľkého nešťastia," pousmeje sa otec, pobozká ma na čelo a zdvihne sa z postele.

Prejde pomalým krokom k dverám, otvorí ich, niečo povie a v sekunde je Dario pri mne so mnou v miestnosti.

Pritisne si tvár k môjmu bruchu a niekoľko krát mi ho pobozká. Toto gesto mi stačí na to aby som pochopila, že je z neho najšťastnejší muž na svete.

,,Bábika, neopúšťaj ma prosím," prehovorí ku mne so slzami v očiach. Dario Mancini plače a to som si myslela, že to nikdy neuvidím.

Človek sa mýli a ja tiež.

Takže ešte pár častí a príbeh skončí 😍