Navždy ženou mafiána

35.

Už niekoľko týždňov sa pokúšame Alicu nájsť. Aj náš najlepší počítačový technik s tým má obrovský problém. Keď už si myslím, že ju máme, opäť sa vrátime na začiatok.

,,Patric, poteš ma a povedz, že máš niečo nové," chytím si krk zo zadu a pošúcham si ho. Moje vyjadrenie sprevádzal únavný povzdych.

Odkedy Alicu Natan uniesol poriadne som nespal. Moja chuť do jedla sa značne obmedzila a vzrástol počet káv za deň. Myslel som si, že sa k nej dostaneme skôr, ale takto je to odkedy odišla a ani nechcem pomyslieť čo tam s ňou ten hajzel robí, pretože mi už len pri pomyslení na to behá mráz po chrbte.

,,Pane stále rovnako. Keď už to vyzerá, že konečne mám ich polohu, že viem kde sú, pustia my do systému vírus, ktorý spôsobí, že všetko môžem začať robiť odznova. Majú svoj špeciálne vyvynutí program, ktorý nepoznám a je ťažké sa cez to dostať. Nerád to priznávam, ale ich technik je lepší. Samozrejme môžem využiť ich algoritmus na vynájdenie vlastného programu, ktorý by ich mohol zablokovať, ale na to potrebujem čas, viac času," dokončí svoj nezmyselný počítačový monológ a ja dúfam, že posledná časť, ktorá je pre mňa kľúčová nebude mať veľké číslo.

,,Koľko?" s veľkými obavami vyslovím túto otázku, na ktorú ani nechcem počuť odpoveď.

,,Tak dva, tri týždne," zvolá s trasúcim sa hlasom a mne pri vyslovení tých štyroch slov trhne sánkou.

,,Dúfam že žartuješ, pretože ona toľko času nemá. Ani neviem čo s ňou je a každá jedna moja myšlienka na to, trhá moje srdce na kusy. Strach, ktorý mi to vyvoláva, nedokážem viac zniesť. Rozmýšľaš, čo tam musí prežívať?" záporne pokýve hlavou. Nikto nevie čo sa tam deje, nikto nevie kde sa nachádza, všetci len dúfame a veríme, že je v poriadku, ale to mi nestačí, mne nie.

,,Myslel som si," začne mi zvoniť telefón, pozriem na displaj a mne sa zasekne hlas, pretože mi volá jej mama.

Neoznámil som jej tú správu, spoliehal som sa, že ju nájdeme skôr a potom som sa tým vôbec nezaoberal. Myslel som len na moju Alicu a na možnosti, ako ju čím skôr priniesť domov.

,,Derek, prečo si my nepovedal, že uniesli Alicu? Som jej mama, mala som to vedieť hneď ako prvá, je to moje jedine dieťa" reve na mňa cez telefón a najradšej by som jej položil a vôbec sa ňou netrápil. Je zaujímavé, že aj keď nie sú skutočnými Alicinými rodičmi, stále ju berú ako svoju dcéru a neprestali ju oslovovať, ako 'naša dcéra'. Počkať, odkiaľ sa to dozvedeli? Moji ľudia a aj rodičia dostali prísny zákaz kohokoľvek o tomto informovať. V našej práci je to bežné, väčšinou riešime veci so svojimi ľuďmi a snažíme sa z toho vynechať čo najviac cudzích ľudí, aj keď oni nie sú cudzí.

,,Odkiaľ to viete?" spýtam sa jej s nádejou v hlase. Niečo mi našepkáva, že jej odpoveď by mohlo byť prvé pozitívum po niekoľkých dlhých týždňoch.

,,Od Alici," to meno mi stačí na to, aby sa mi rozbúchalo srdce a nastala nádej, že bude opäť tu so mnou, že sa budeme spolu držať za ruky, hladiť sa, milovať sa a šepkať si tie krásne slová, ktoré mi tak veľmi chýbajú.

,,Ako je to možné?" čudujem sa.

,,Poslala mi správu. Hneď teraz ti prepošlem obsah správy a číslo, z ktorého bola odoslaná a dúfam, že skôr ako prídeme my, bude doma, pretože ak nie, nepomôže ti ani to, že si synom veľkého bossa. Vlastnoručne ťa zaškrtím," vyhráža sa mi do telefónu, ale v tejto chvíli mi je to úplne jedno. Kedysi by som ju bol schopný za to zastreliť, nikto si nemôže ku mne niečo takéto dovoľovať, ale momentálne mi to je ukradnuté.

,,V poriadku," položím hovor bez tohto, aby som sa s ňou rozlúčil a netrpezlivo čakám na jej správu.

Po prijatí správy, číslo nadiktujem Patricovi a on ho vytočí. Zvoní to dlhšie ako som dúfal, snáď sa jej nič nestalo.

,,Haló," zaznie hlas na druhej strane a nedokážem sa nadýchnuť, zadržím dych a pokúšam sa zistiť, či je to skutočnosť alebo iba sen.

,,Potrebujem, aby ste ju udržali čo najdlhšie na hovore," pošepká mi Patric, kývnem hlavou a uvedomím si, že až teraz som vydýchol vzduch, ktorý sa mi nahromadil v pľúcach z toľkého prekvapenia a potešenia zároveň, že počujem hlas mojej Žabky.

,,Alica, láska si to ty?" oslovím ju nežne a pomaly, aby sa nevystrašila, aby mi od strachu a šoku nepoložila telefón. Už by sme nemuseli mať také šťastie a dovolať sa jej a už vonkoncom zistiť, kde je.

,,Derek!" ozve sa sladký Alicin hlas z opačnej strany telefónu a mne začnú slziť oči. To šťastie a radosť naraz, že konečne po niekoľkých týždňoch počujem jej hlas a možno nebudem musieť čakať ďalšie dva alebo tri týždne, kým ju uvidím a vezmem do náruče mi vženie slzy do očí. Počujem ju ako narieka a to ma bolí, možno viac ako ju. Ktovie čo všetko musela za celú tú dobu zažívať a to my výri hlavou. Bojím sa jej na to spýtať, ale musím. Nedokázal by som žiť s vedomím, že jej bolo ublížené a ja som jej nepomohol.

,,Žabka, musíš sa upokojiť, už som tu a nájdeme ťa, len nesmieš položiť hovor. Zlato, urobil ti niečo? Dotkol sa ťa?" opýtam sa tú otázku, na ktorú mám strach počuť odpoveď. Bojím sa, že tá odpoveď ublíži mne, ale hlavne jej a poznačí ju do konca života.

,,Zlatko, odpovedz mi prosím, tvoji rodičia mi hneď volali, ako si im poslala správu. Síce boli maximálne naštvaný, že som im neoznámil únos ich jedinej dcéry, ale aspoň som sa k tebe dopátral a ak ešte vydržíš, Patric ťa vystupuje. Už na tom pracuje," upokojujem ju a dúfam, že mi konečne odpovie na moje slová.

,,Všetko je v poriadku, nič mi zatiaľ neurobil, ale mám strach, že to dlho nepotrvá," odvetí mi a ja si vydýchnem. Bál som sa jej odpovedi, bál som sa, že bude iná aká v skutočnosti je. Lenže aj ja si myslím, že dlho sa mu nedokáže ubrániť, preto sa musím čo najskôr dostať k nej. Natan je krutý a zákerný človek, ktorý je schopný urobiť čokoľvek, len aby získal čo chce.

,,Už zistil, že som tu vie, že spolu voláme. Derek čo budem robiť, keď sa sem dostane? Mám veľký strach," vzlyká mi do telefónu a mňa najviac mrzí, že neviem ako jej pomôcť. Neviem čo jej mám poradiť, je taká bezmocná a sama, nedokázala by mu sama vzdorovať. Z druhej strany začujem praskanie dverí a to znamená, že už dlho nevydrží. Jedným okom pozriem na Patrica a on ukáže prstom na obrazovkou. Bože!

,,Agadir! Si v Maroku. Vydrž žabka, už si idem po teba," zakričím, ale z telefónu už nie je nič počuť. Posledné čo som zachytil bol Alicin výkrik.

,,Žabka, Alica, zlatko," oslovujem ju do mobilu, ale vôbec sa neozýva. Od zúrivosti resknem telefónom o stenu a on sa rozletí na malé kúsky.

,,Okamžite pripravte lietadlo, odchádzame do Maroka. Chcem svojich najlepších mužov, za desat minút nech sú všetci pred domom. Oznámte to otcovi," prejdem rýchlym krokom do izby. Vezmem zbrane a otočím sa smerom k východu. Netrvá dlho a už smerujeme na letisko. Všetci poslúchnu rozkazy a naše lietadlo vzlietne. Vydrž žabka, už si idem po teba.

Nikto mu nepomôže. Moja guľka prevŕta tomu prašivému psovi hlavu, o to sa vlastnoručne postarám.