Alica je mladé, odvážne a krásne dievča, ktoré do svojich 23 rokov žilo v sladkej nevedomosti.
Jedného dňa zistí, že jej skutoční rodičia boli mafiáni a ona musí dodržať zmluvu, ktorú jej skutoční rodičia podpísali.
Zvládne život v mafii?
Derek je n...
Ranné lúče ma prebúdzajúcu do ďalšieho krásneho dňa. Dni odvtedy, ako som Dereka presvedčila, aby nechal starosti svojej sestry na pokoji, sa zlievajú jeden do druhého.
Denná rutina začína byť hrozne otravná a ja už dlhšie nevydržím byť zavretá v tomto dome.
Už tri týždne, celé tri týždne som nevyšla z domu, ak nerátam terasu a bazén. Do záhrady nemôžem chodiť, nakoľko to vraj 'nie je bezpečné'. Už som z tohto všetkého znechutená a chcem odtiaľto vypadnúť.
Ako každé ráno vstanem, dám si sprchu, oblečiem sa do šiat, upravím sa a naraňajkujem sa. Posledné dni sa prebúdzam sama, nakoľko sa Derek intenzívne venuje tomu, aby našli Natana. Nerozpráva mi o ňom a som mu za to vďačná. Myslím si, že už celá domácnosť vie, čo sa mi stalo a kto mi to urobil, pretože na mňa každý jeden deň súcitne pozerajú. Na jednej strane som nahnevaná, že ma teraz každý bude ľutovať a nebudú sa ku mne správať ako predtým, avšak na druhej strane mi trochu odľahlo a myslím si, že čím viac ľudí to vie v tomto dome, tým ľahšie sa mi dýcha.
Eli som už týždeň nevidela, pracuje na koncoročnom projekte so svojou kamarátkou, ale dúfam, že sa čím skôr vráti.
Nechápte ma zle, nič mi nechýba s každým si rozumiem, ale o ženských veciach sa môžem v tomto dome zhovárať len s Eli. Párkrát som volala aj so Simonou, ale teraz, keď je tehotná je toho na ňu dosť veľa, a preto ju nechcem ešte viac zaťažovať. Boli sme dohodnuté, že ju prídem pozrieť, ale za týchto okolností to nie je možné. Ja sa nebojím, kľudne by som z tohto domu vypadla, ale Derek je na mne závislí a bojí sa o mňa. Je to úžasne, že máte človeka o ktorom viete, že vás miluje a urobil by pre vás čokoľvek, ale občas potrebujete aj tretiu osobu, s ktorou sa môžete porozprávať o iných veciach, presnejšie o ženských veciach. K tomuto mám Elizabeth.
Otec sa jej ešte stále nevyjadril, či môže alebo nemôže ísť do Talianska, takže Daria sme zatiaľ so Simonou nekontaktovala, pretože sme si isté, že s tým bude súhlasiť. Teda presnejšie Simona si je istá. Vyjadrila sa, že 'spraví, čo mi na očiach vidi', takže tam problém určite nebude.
Aj dnešné ráno som sa obliekla ležérne. Obliekla som si čierny top a navrch svetrík, sivé nohavice s vysokým pásom a viazaním a obula tenisky. Makeup v poslednej dobe príliš neriešim, iba si tvár zľahka upravím a vlasy som si vypla do copu.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Zkĺznem dole schodmi a kráčam dlhou chodbou do jedálne. Priam až vrazím do dverí, premýšľajúc nad tým, čo budem dnes robiť, kým si neuvedomím, kto sa v jedálni nachádza. Zastanem a zvýsknem.
,,Elizabeth!" skríknem na celú miestnosť a v duchu si ďakujem, že sme tam len my dve.
,,Alica!" vyskočí zo stoličky a rozbehne sa ku mne, tak ako ja k nej. Objímame sa v jedálni, akokeby sme sa roky nevideli. Mne to aj tak príde.
,,Prečo si nezavolala, že sa ukážeš?" ohradím sa na ňu, ale vzápätí si uvedomím, že to bolo moc drzé. Mala by som byť vďačná, že je tu a nie tu na ňu zvyšovať hlas.
,,Prišla som len dnes ráno a narýchlo, pretože so mnou chcel otec hovoriť," rozpráva s iskrami v očiach a ja si pomyslím, že jediným dôvodom, prečo ju otec volal domov od školy je, že sa rozhodol. Podľa toho, ako sa tvári tipujem, že celé leto ju nebudem vidieť.
,,Otec mi dovolil ísť do Talianska," skáče na mieste od samej radosti a ja sa k nej pridám.
,,To je úžasné, ani nevieš ako sa s tebou teším. Simona už čaká len na signál, aby to oznámila Dariovi," zostaneme stáť na mieste a jedna na druhú sa uškierame.
Veľmi ma teší že sa John rozhodol v prospech Eli, naozaj si to zaslúži a veľmi tvrdo v škole pracovala, aby to jej otec ocenil a vzal na vedomie. Myslím si, že to až moc preháňala, aby ho presvedčila, príliš často mu všetko hovorila a každý deň mu volala, čo nebolo u nej zvykom. Aspoň sa to vyplatilo a jedna z nás pôjde niekde ďalej, ako na dvadsať metrov od domu. Trochu jej to závidím, ale snáď aj na mňa sa usmeje šťastie a toto trápenie sa skončí.
,,Poďme sadnime si, musím ti všetko povedať," stiahne ma za ruku, až ma takmer zatlačí do stoličky. Eli si to naozaj zaslúži, je taká dobrosrdečná a láskavá, že to Taliansko jej naozaj prajem.
,,Kľud, ja viem, že sa tešíš, ale nechcem prísť o ujmu na zdraví," karhám ju a trochu sa pritom na ňu mračím.
,,Prepáč ja len nemôžem uveriť, že sa to podarilo, že o pár mesiacov pôjdem do Talianska," zatne päste spolu a pomrví sa na mieste. Tak tá sa musí veľmi tešiť, pravdepodobne celý život nič nemohla slobodne robiť. Z jej radosti je to evidentné.
,,Nie, som rada teším sa s tebou, skutočne ti to prajem," skloním hlavu k rukám a chvíľu mi príde ľúto, že ja takéto šťastie nemám.
,,No tak, čo sa deje?" prisadne si ku mne bližšie.
,,Ja lenže som tu zatvorená v tomto dome, medzi štyrmi stenami. Nikam nemôžem ísť, stále ma každý kontroluje a ja mám strach, že sa z toho zachvíľu zbláznim. Nie som zvyknutá na takýto život, mám rada trochu voľnosti a nie neustálej kontroly. Dusím sa tu v tomto dome a už som sa párkrát pristihla ako rozmýšľam nad únikom z tohto," ukážem rukami okolo seba, priloží si ruku k ústami a zatvári sa šokovane. Konečne som to zo seba dostala, ale stále sa mi neuľavilo.
,,Nemôžeš to urobiť, nemôžeš!" pokarhá ma a capne ma po ruke.
,,Ja viem, nie som až taká blbá, aby som sa hodila tomu psychopatovi do rúk, ale občas mi to napadne," nadvihnem plecia a hrám sa s rukami. Žmolím si lem svetra v rukách a hanbím sa jej pozrieť do očí.
,,Derek sa snaží, aby čo najskôr zistil, kde sa nachádza Natan, musíš mu však dať čas, určite na to príde," presviedča ma o tom a ja dúfam, že má pravdu. Zhlboka sa nadýchnem a vydýchnem. Vidí na mne, že ma to veľmi trápi a že by som mu chcela nejako pomôcť, len neviem ako.
,,Ja viem, že Derek robí všetko čo môže, som si istá, že sa mu to podarí, aj jemu lezie na nervy ten večný strach o mňa, ale dokedy to bude trvať? Kedy konečne vyjdem z tohto domu a budem sa môcť slobodne nadýchnuť, bez strachu o to, či spoza rohu na mňa neskočí Natan? Viem, že to nebude trvať celý život, teda dúfam, ale sú to už tri týždne a idem sa tu zblázniť," rozhodím rukami, až udriem do stola. Zacítim miernu bolesť na ruke a pošúcham si ju druhou. Nachvíľu zmĺkneme obe a Eli určite premýšľa ako ma utešiť, pretože ja som z tejto situácie bezmocná.
,,Proste budeme veriť, že sa to podarí a nad týmto nebudeme rozmýšľať. Keď to príde, tak to príde," pohľadí ma po pleci a mne sa trochu uľaví. Som rada, že som sa s ňou porozprávala a zverila som sa jej. Toto mi chýbalo, presne tento typ rozhovoru som potrebovala.
,,Rada by som mala toľko pozitívnej energie ako ty, ale nechajme to už tak. Konečne si tu a musíme sa o všetkom porozprávať. Už mi tu všetci lezú na nervy, hlavne tie štyri, ktoré voláme 'steny'," zatvárim sa kyslo a ona sa na mojej grimase začne smiať.
,,Tak najprv sa najeme a potom sa presunieme do tvojej izby. Nechce sa mi tu všetko rozoberať, keď všetko tu má uši," usadí sa riadne na stoličku a naloží si raňajky. Ja zopakujem to isté a konečne po dlhom čase mám dobrú náladu.
