Navždy ženou mafiána

32.

Už sú to dva týždne. Dva dlhé týždne odkedy ma Natan uniesol od Dereka. Odišla som síce sama, ale keby neohrozuje môjmu srdcu blízkych ľudí, určite by som ostala. Neviem kde sa nachádzam, neviem ako sa odtiaľto dostať. Som zavretá v tejto izbe a jediná osoba, ktorú každý deň vidím je slúžka, ktorá mi nosí jedlo. Natan tu bol za celý ten čas iba dvakrát. Nie že by som sa sťažovala, práveže naopak som rada, že ho nevidím, len keďže sem nechodí ma to isté dôvody a ja sa bojím, že pre mňa nie veľmi pozitívne.

Potom ako sme odišli od Dawsonovcov, mi niečo pichli a zobudila som sa v tejto izbe. Takže neviem vôbec ani v akej krajine sa nachádzame. Jediné čo viem je, že je to slnečná krajina, pretože vonku páli každý jeden deň slnko a osvetľuje celú moju izbu. Rastú tu palmy, ale inak široko ďaleko nič nie je. Moje oči vidia iba to, čo sa nachádza v mnoho slnečných a tropických krajinách.

Izba je veľmi krásna. Páči sa mi tu každý jeden detail, všetko miesto je tu využité. Veľká bielo krémová posteľ, dva stolíky po oboch stranách postele a na stene za posteľou sa nachádza zlatá tapeta.

Keby sa mi podarilo odtiaľto dostať a zistiť miesto, v ktorej krajine som, poslala by som to Derekovi a on by po mňa prišiel. Veď som sľúbila Natanovi, že s ním pôjdem dobrovoľne, ale nesľúbila som mu, že sa nepokúsim odtiaľto dostať.

Ten Natan je riadny blbec a možno aj preto ma tu drží, pretože mu doplo, ako som s ním vybabrala.

Opäť sa otvoria dvere a ja čakám príchod slúžky aj s mojím jedlom, je totiž obed a ona býva presná ako hodinky. Bohužiaľ namiesto slúžky sa vo dverách objaví Natan. Vyzerá to, že dnes tomu jedlu príliš nedám.

,,Priniesol som ti obed, nechcem aby si mi tu umrela od hladu. Slúžka vravela, že je to tvoje obľúbené jedlo," usmieva sa a chová sa ku mne milo, ako keby som tu bola hosť a toto je romantické gesto, po ktorom budeme, fuj ani nechcem pomyslieť čo budeme.

Nič mu nehovorím, len ho sledujem ako ku mne pomalím krokom prisutupuje. Ide v sprievode úsmevu, malého a dominantného, z ktorého vyžaruje víťazstvo.

Myslím si, že čaká nejaký útek alebo že na neho zaútočím, ale to nie je cesta, ktorou sa musím uberať. Premýšľam, ako docieliť, aby ma púšťal von, aby som sa dostala preč z tejto izby. Mám nápad! Natan je idiot, ktorý koná skôr ako uvažuje. Možno by som mohla hrať dobrú ženu, ktorá sa zmierila s osudom. Veď zato nič nedám. Avšak rozprávať sa s ním normálne bude pre mňa priam až vyčerpávajúce.

,,Ďakujem, zbožňujem ryby," rozpačito sa pousmejem a on položí jedlo predo mňa na malý stolík. Začnem ho jesť, pretože som vážne hladná a v poslednej dobre by som sa len prežierala. Keď to bude pokračovať takýmto tempom, bude zo mňa slon. Počkať, potom sa ma bude chcieť zbaviť, veď ktorý pekný chlap chce tlstú ženu? Aj to je istá cesta von, ale keď si mám predstaviť, že bude zo mňa tučná a široká ženská, radšej ešte zvážim inú variantu.

Pozerá na mňa prekvapením a šokovaným výrazom a čuduje sa, že sa mu nevzpieram ako prvé dni, keď som trieskala na dvere a častovali ho rôznymi nadávkami. Áno ten začiatok nebol príliš kultivovaný, ale čo by ste čakali, že budem skákať dva metre do výšky? Chovala som sa tak, ako by sa chovala každá unesená žena.

,,Čo je? Prečo tak na mňa pozeráš?" prestanem jesť, zdvihnem na neho obočie a premýšľam, ako ďalej s ním hovoriť, nakoľko sa mi hnusí a každý deň mám strach, že sa o niečo pokúsi.

,,Čakal som nadávky a nie 'ďakujem', zo začiatku som bol všetko, len nie Natan," prívetivo odvetí a dotkne sa môjho stehna. Jeho dotyk sa my hnusí, priam ma až štípe na pokožke, ale som nútená ho vydržať. Myknem plecami a pokračujem v jedení ďalej. Musím sa sústrediť na niečo iné, aby som prežila túto konverzáciu a jeho dotyky bez toho, že ho zaškrtím prípadne sa povraciam.

,,Možno som sa len zmierila s tým, čo ma čaká ďalej. Vieš Natan, istým spôsobom ti rozumiem, pretože z vlastnej vôle by som s tebou nešla. Stále mi chýba moja rodina, ale viem že ma pravdepodobne nenájdu. Myslím, že už by to dávno urobili. Možno ma prestali hľadať a vzdali to, veď posledná konverzácia medzi mnou a Derekom nedopadla dobre," pri tej myšlienke mi začnú slziť oči a musím zahnať vzlyk, aby som sa nerozplakala. Stojí ma to veľa síl, ale podarí sa mi to. Pozerá na mňa neidentifikovateľným výrazom a to ma desí, bojím sa že ma prekukol. To by som tu musela zostať ešte dlhšie a vymyslieť niečo nové a popravde na to čas a ani silu nemám.

,,Som rád, že si si to uvedomila. Pre tvoju informáciu už ťa nehľadajú a keby aj ťa hľadali, tak nemajú šancu, môj IT technik je veľmi šikovný, povedal by som, že najlepší na svete," chvastá sa a poukazuje na neschopnosť Derekových ľudí. Klame, viem že áno, pretože Derek by ma nikdy neprestal hľadať.

Musím sa ukľudniť a nevylepiť mu jednu za to, ako sa uškŕňa. Myknem plecami a v tichosti dojem svoj obed. Snáď ma potom pustí z tejto izby von.

,,V skrini máš krásne čierne šaty. Ak chceš môžeme sa dnes navečerať spolu dole v jedálni. Možno mi časom začneš dôverovať a zacítiš ku mne to, čo ja k tebe cítim už dlhé mesiace princezná," ty si ale debil, myslím si sama pre seba. Naivný somár, takého dôverčivého blbca som ešte nevidela. Len idiot môže povedať niečo takéto žene, ktorú uniesol.

,,Budem rada," podám mu podnos s prázdnym tanierom a on ho odo mňa vezme. Pozrie na podnos potom na mňa, ale neviem prečo. Možno preto, lebo som to zjedla do poslednej omrvinky.

,,Tak o siedmej buď pripravená," zvolá predtým, ako sa stratí za dverami mojej izby. Prvá časť môjho plánu by bola, už len domyslieť, ako ďalej. Možno ďaľšiu príležitosť mať nebudem, musím využiť aspoň túto jednu.