Navždy ženou mafiána

13.

Alica

Vstúpili sme do miestnosti a samozrejme všetci na nás pozerali, ako na obrázok.
Každý sa nám prihováral a líškal sa, bolo vidieť, že Dawsnovci sú silná a vplyvná rodina.

Bolo tu asi sto ľudí možno viac. Keďže som tento dom poriadne nepreskúmala zistila som, že sa v ňom nachádza miestnosť na takéto príležitosti. Obrovská miestnosť, s veľkými lustrami a stolmi pre ľudí. Našťastie tancovať nebudeme, to by sme sa sem už nezmestili.

Pani Dawsonova si dala záležať, všetko je tu dokonalé, bez jedinej chybičky. Asi si užíva, že sa jej jediný syn žení, aspoň jedna z nás dvoch.

Usmievam sa od ucha k uchu a držím Dereka za ruku. Mierne mám strach z týchto ľudí, pretože majú zastrašujúci a chladný pohľad, ale Derek je v kľude, tak snáď mi nič nehrozí.

Potom čo sa stalo pri tom nákupnom centre, mám pred všetkým veľký rešpekt a snažím sa držať pri nom alebo pri ochranke, ktorá sa nachádza po okrajoch miestnosti. Je to tu dosť zabezpečené, zrejme to berú dosť vážne, čo som na jednej strane rada, pretože ešte nechcem umrieť.

Spojením s Derekom v manželstve vraj budem chránená a nikto mi neublíži, tak dúfam, že mi pán Dawson neklamal. To by ma vážne nasral. Síce po tej skúsenosti mi neostáva nič iné, len mu veriť.

Derek ma pritiahne viac do stredu miestnosti a niečo pošepká pánovi Dawsnovi. Ten zaklope po pohári a upúta tým pozornosť všetkých ľudí v miestnosti. Oči sa otočia na nás a ja znervózniem. Práve sa to ide diať a po tomto už z toho nevycúvam.

,,Ďakujem za vašu pozornosť. Ako isto viete zišli sme sa tu všetci spolu pri príležitosti zásnub môjho syna," odstúpi od nás a Derek sa na mňa otočí. Srdce mi bije ako splašené a ruky sa mi mierne trasú. Musí to cítiť, pretože mi ich stlačí, aby som sa trochu upokojila. Nepomáha to.

,,Alica láska, keď som ťa prvý krát uvidel niečím si ma očarila, niečím čím som vedel, že moje srdce už ostane len a len tvoje. Každým jedným ďalším dňom si ma v tom utvrdzovala a robila si mi ho krajším, preto sa ťa pýtam, vezmeš si ma?" dokončí svoju reč a pozerá s očami na mňa. Zahral perfektné divadielko, ale ja som lepšia herečka.

,,Áno, vezmem si ťa!" skríknem a keď sa zdvihne, hodím sa mu okolo krku. Pobozkám ho letmo, ale on ten bozk prehĺbi a mne sa to zapáči. Pridám sa k nemu a neviem koľko tam stojíme, koľko sa jeden druhému venujeme, len započujem jemné zakašľanie. Odtiahneme sa od seba a v tom momente si uvedomíme, že sme sa obaja nechali uniesť, možno sa to jemu páčilo a nehovorím, že mne nie, ale nemalo to zájsť tak ďaleko. Malo to byť len herecké vystúpenie a mne sa z toho, tak príjemne zatriasol žalúdok. Je to cit? Alebo čo to môže znamenať? Nesmiem nad tým ani uvažovať. Zarazím to hneď na začiatku. Žiadna láska neprichádza do úvahy, veď láska z jednej strany nestačí, pretože on nevie milovať. Ten chladný človek nevie čo je láska, tým som si na sto percent istá.

Derek

Keď sme sa od seba odtiahli, hneď mi začala chýbať, jej bozky a dotyk, ktorý sa mi veľmi páčil.

Lenže nemôžem byť taký idiot a zaľúbiť sa do nej. V žiadnom prípade. Neviem čo je to láska a ani to nikdy nechcem zažiť. Ženy sú len na jedno a tak to aj u mňa bude. Táto osoba zo mňa neurobí zaľúbenú padavku.

Z každej strany k nám prichádzali ľudia a prijímali sme gratulácie. Keby len ste tak všetci vedeli aké je toto divadielko a musím uznať, že by z nej bola perfektná herečka, ani raz nezaváhala a dokonca ani v bozku. Hneď sa zapojila, ako keby si to užívala.

,,Už aby sa tento večer skončil, nebaví ma toto divadielko," pošepkal som jej do ucha a ona sa na mňa pozrela, ako by som jej ublížil.

,,Nie si sám," odvrkla mi a ani sa na mňa nepozrela.

Po pár hodinách postupne ľudia odišli a ja som si konečne vydýchol.
V jednej sekunde keď sa zatvorili dvere za posledným hosťom si vytrhla ruku z mojej a začala ísť do svojej izby. Mama na mňa pozrela so spýtavým pohľadom, akoby čakala, že jej na to odpoviem. Zakýval som hlavou a vybral sa za ňou.

,,Alica počkaj, čo tak utekáš?" zkrýkol som na ňu, ale ona mi už treskla dvermi pred nosom. Neváhal som ani chvíľu a vbehol som do jej izby bez zaklopania.

,,Nedovolila som ti ísť do mojej izby, okamžite vypadni, svoju úlohu som splnila a teraz chcem mať od všetkých pokoj," zvrtla sa na mňa a zákerne na mňa zazerala.

,,Nezaujíma ma to, čo sa s tebou stalo? Čo mal znamenať ten útek od všetkých? Povedal alebo spravil som niečo zlé?" zisťujem čo je vo veci. Funí, zúri, takže nie je niečo v poriadku. Len či mi to povie!

,,Odišla som do svojej izby, 'divadielko' skončilo, tak čo ešte odo mňa chceš?" flochne mi do tváre a ja zazriem, že ma uslzené oči.

Podídem k nej a natiahnem ruku, aby som ju pohladil. Pravdepodobne ju moje slová ranili a to ma mrzí. Neviem si to vysvetliť, ale mám pocit viny z toho, čo som urobil. Ona mi odhodí ruku, ani sa jej nestihnem dotknúť a očami mi naznačí, aby som ju nechal tak. Nemôžem a ani nechcem.

,,Ak som ťa tým ranil, tak to nebol môj úmysel. Mal som pocit, že to z tvojej strany cítiš rovnako, ale asi nie, tak ma to mrzí. Bol som hnusné hovado," prikývne mi a trochu sa pousmeje.

,,Neuraz sa, ale si hnusné hovado," zarazí sa akoby hneď oľutovala čo povedala.

,,Čo si to povedala?" pousmejem sa na ňu a jej sa hneď zdvihne nálada.

,,Dobre si počul," provokatívne mi vráti odpoveď.

,,To si nemala," odvetím jej a rozbehnem sa za ňou....