House of Medina

6.

Moja predpoveď sa vyplnila, tri týždne ubehli a práca je jednoduchšia ako kedykoľvek predtým. Na víkend nám dala Mary voľno a tak nastal čas na našu prvú výpravu do národného parku.

„Mapu ?"

„Máme."

„Vodu ?"

„Máme."

„Tyčinky a sendviče ?"

„Máme a máme," pchala som veci poukladané na dlážke do batoha, „do tohto batohu už nedám nič, kvôli vode je už teraz dosť ťažký, ak ešte niečo chceš pridať dáme to do toho prvého."

„Myslím, že máme všetko," Becca kontrolovala svoj batoh v ktorom sme mali náhradné veci, pršiplášte a pohotovostný balíček od Joice, „áno, všetko máme."

———

„Dávajte si na seba pozor, choďte len po vyznačených trasách a nezabu-"

,„Áno áno, neboj babi všetko si pamätáme zo včerajšej prednášky. Navyše cieľ je jasný, Východné jazero a naspäť. To otočíme do piatich hodín aj s prestávkami," prerušila Becca Joice a popri tom si pevne zaväzovala turistické topánky.

„Dobre dievčatá, tak, dávajte bacha a keby niečo budem na linke," Joice nám vyhodila ruksaky na chrbát, ja som ešte zhrabla zo stolíku púzdro s foťákom a vyšli sme do chladného rána.

——

Dúfam, že sme nič nezabudli," znova som si v mysli prehrávala obsah naších batohov.

„Určite máme všetko, nestresuj," Becca utla moje obavy.

„Čakala som, že nám New York bude chýbať viac," premýšľala som nahlas, „teda, chýba mi. Dosť mi chýba, len som čakala, že to bude horšie," rýchlo som dodala.

„Aj ja. Nie je to tu až také zlé, myslela som si, že tu nebudem schopná vydržať ani týždeň. Myslela som si, že tie spomienky ma tu budú dusiť ešte viac," Becca pomaly kráčala vedľa mňa a neprítomne sa pozerala pred seba, „myslela som, že budú bolestivejšie. Takmer sa cítim previnilo, že m to viac nebolí. Dedko mi tak strašne chýba, no zároveň som šťastná, že tu môžem byť a myslieť aj na niečo iné."

„Nemáš prečo cítiť vinu, je to prirodzené. Čas hojí všetky rany, to je jedna z najviac pravdivých otrepaných viet."

Becca nerada hovorila o svojich negatívnych pocitoch, bola som rada, že sa aspoň na malú chvíľku vedela otvoriť.

„Vieš, všetko je tak, ako má byť. Viem, že tieto moje kecy extra nemusíš, no myslím, že to takto malo byť. Možno práve toto si potrebovala, vrátiť sa sem, aby si ten žiaľ zo seba dostala a vyplnila jeho miesto všetkými tými krásnymi spomienkami, čo si tu prežila. V NY si ho len utláčala do pozadia a utišovala prácou."

„Hej, nemám tieto tvoje kecy rada" uškrnula sa na mňa, „ale asi máš pravdu, tu to môžem konečne uzatvoriť," usmiala sa tentokrát úprimne a drgla ma do ramena.

„A čo ty ? Veď vieš, ako si teraz na tom ?"

„Ani neviem, úprimne... celkom sa mi na to darí nemyslieť," pokračovala som o niečo tichším hlasom, „premýšľala som nad tým trochu, tieto veci sa bohužiaľ dejú a ja sa s tým musím len vyrovnať. Prekonať to a byť vďačná, že som to prežila a mám možnosť ísť ďalej."

„To rada počujem, vieš, že som vždy tu. Keby si sa o tom chcela rozprávať, vždy ťa rada vypočujem," otočila sa na mňa s pohľadom plným pochopenia a trochou zvedavosti.