Walls || Ashton Irwin [SLOVAK]

26. Escape

Pomedzi prsty na nohách mi prechádza mazľavé blato, ktoré sa rozteká do každého drobného záhybu a tým mi dodáva nepríjemný pocit padania. Vôňa ihličnatých stromov sa vtiera do nozdier zatiaľ, čo sa snažím utiecť sama pred sebou. Hlasy sa odrážajú od všetkých pňov rozostavených v mojom okolí až do chvíle, kým sa rozhodnú naraz vpáliť do mňa. Zničená nechávam padať telo k zemi, do ktorej ma pomaly vťahujú mŕtve, chladné ruky z podsvetia. Už neplačem, nebežím, neprotestujem. V pokoji ležím, hrudník sa mi nadvihuje v záchrane zachytiť posledný kyslík skôr, ako zacítim prázdno pod sebou. Oči zazrú tmavé postavy po stranách viditeľnej steny. V ruke držia kopije, látka sa zvíja okolo ich pevných nôh zatiaľ, čo ma úpenlivo sledujú.

Nepadám, vznášam sa ľahučko ako pierku po vzduchu. Kĺžem z jednej strany na druhú, aby som si spríjemnila pád na dno. Avšak len čo dosahujem úroveň ich rúk, všetky zbrane sú namierené na mňa ako na korisť. Rukami zamávam vo viere vyzdvihnúť svoje telo vyššie, no to len pod nátlakom padá rýchlejšie a rýchlejšie. Predsa sa nevzdávam a zamávam ešte raz, prudšie s väčšou dávkou sily. Tentoraz sa nehnem ani z miesta. Skôr, ako stihnem prísť na iné východisko po stranách sa ozvú svižné strely, ktoré zasahujú moje telo. Prejde mi ním tisícky šípov i nábojov či kopijí, čo však absorbujem. Nevidím diery, no cítim. Všade po tele maličké dierky, cez ktoré prefukuje studený vánok a tým mi dopriava neuveriteľnú bolesť.

-

"Prosím, Cassidy Carter pri telefóne," zdvihla som jednou rukou hovor zatiaľ, čo som sa pokúšala nespáliť si ruku na vriacej žehličke. Telefón som si prichytila plecom, kým sa vo mne budoval nepríjemný pocit. Ešte sa nestalo, že by mi volali zo psychiatre, do ktorej som uložila svojho závislého otca. Na moment sa mi zdalo, akoby nás niečo prerušilo, no to sa vytratilo hneď, čo sa ozval známejší hlas sekretárky riaditeľa.

"Slečna Carter, ste tam?"

"Áno. Stalo sa niečo?" opýtala som sa roztrasene. Niekde v hĺbke môjho ja som začala cítiť jemné brnenie, akoby sa niečo udialo o čom som mala vedieť. Hlasy v hlave mi začali šepkať frázy jedna cez druhú rečou neznámou. Neprestávali ani vtedy, keď mi pani na druhej strane hovoru oznámila, že by som mala prísť za ňou najlepšie už dnes. Tichým hlasom som prisľúbila prítomnosť predtým, než mi poďakovala a rozhovor so mnou rýchlo ukončila. Ešte niekoľko minút som stála tupo civiac na prázdnu stenu rovno predo mnou, kým mi do nosa neudrel pach ohňa. V okamihu som stočila hlavu nadol, kde sa mi akurát podarilo vypáliť dieru do otcovho obľúbeného trička. Neveriacky som si povzdychla skôr, ako som žehličku vypojila a kus oblečenia vyhodila do kontajneru vedľa dverí.

Bojíš sa? zašepkal matne hlas muža. Trošku som poskočila namieste, vystrašená z faktu, že ku mne prehovoril niekto, kto tu v skutočnosti ani nebol. Snažila som sa ignorovať jeho volanie a prehováranie ma k strachu ba bolesti, no nešlo to naveky. Iritovalo ma počuť hlasy, počuť ľudí, ktorých som v živote nevidela, ktorí pravdepodobne ani neexistujú, vadiť sa priamo v mojej hlave akoby to bola politická sieň.

"Dosť!" zakričala som bezmocne s prstami vo vlasoch zúrivo ťahajúc za ne. To nie otec, to ja patrím na psychiatriu. On je zdravý, možno miluje nelegálne veci, ale je zdravý. To ja som tá postihnutá. Zasiahnutá hlasmi a nočnými morami s neveselými koncami.

No tak Cassidy. Strach nieje tvoj nepriateľ, naopak, on je tvoj kamarát. Najlepší. Pamätáš, keď si ho k sebe privolávala, aby si zahnala smútok? Prečo to už nerobíš? Prečo sa už znovu nehráš so životom ako kedysi? Bolo by ti dobre, ba čo dobre, úžasne. Vznášala by si sa vo výšinách bez bolesti a smútku. Iba ty a my. Tvoja každodenná spoločnosť. Čo takto povedať životu zbohom? Viem, že to dokážeš.

Prvý predmet roztrieštený o dokonale natretú stenu dopadajúci v črepinách na moje nahé nohy. Ostré kusy niečoho, čo už neexistuje ako celok, sa perfektne zapichoval do mäkkej kože, ktorá mu bola poskytnutá. Zo škáročiek v nej sa postupne začala v drobných pásikoch zlievať riečka z červenej tekutiny kolujúcej v žilách živého človeka. S nechuťou som od toho odvrátila tvár prihliadajúc na fotky rozostavené v drobných rámčekoch na dreve tmavej skrinky. Detská tvár vysmiata od ucha k uchu medzi dvoma dospelými jedincami po uši zamilovaných. Bezstarostné šplhanie po každom strome, čo bol po ruke s opičkou vyplnenou plyšovými čiastočkami a taktiež známym úsmevom. Nedočkavé očakávanie malého súrodenca ukrytého v bruchu nevinnej ženy, ktorá neočakávala taký zvrat, aký jej bol Bohom dopriaty.

Šikovne som zachytila slzu pred vykotúľaním sa z oka opakom ruky zatiaľ, čo som poslednú fotku otáčala tvárou dolu. Vydržím to. Nebudem tá bezmocná teenagerka z rozpadnutej rodiny, ktorá nebola natoľko silná, aby sa nepripravila o život. Odmietam byť na titulke ranných novín, ktoré napíšu všetko, čo pravda nebude.

Opäť som sa zvrtla ku krvácajúcim nohám a slabo sa usmiala. Už to ani necítim. Nebolí ma, keď sa do mňa zaryje kus sklad, nebolí ma, keď spadnem na zem, nebolí ma, keď sa popálim. Necítim fyzickú bolesť. Už nie viac.

Kúsok po kúsku som s jemným škrípaním zubov odstraňovala zvyšky vázy, ktorú som použila ako zbraň proti hnevu. Avšak, miesto vyhodenia narobeného neporiadku a utretia krvi následne, som sa postavila chodidlami do zmesi špiny a poriadne po ňom postúpala. Potrebovala som cítiť teplú tekutinu obaľujúcu moje nohy. Potrebovala som sa potrestať za to, čo som vykonala.

S krvavými nohami som sa vybrala cez celý dom dozadu do záhrady. V našom okolí nikto nebýva, tak prečo nie? Nechala som jemnú trávu štekliť ma na chodidlách zatiaľ, čo som sebavedomo pristupovala k nedokončenému tehlovému múru, ktorý končil nás pozemok. Zo zeme som zdvihla jeden pohodený podlhovastý predmet červenej farby, podoprela sa o stabilnú čas spomínaného stavebného útvaru a do medzierky vložila zaprášenú tehlu so širokým úškrnom cez celú tvár.

Toto je môj múr ochrany a nedovolím, aby cez neho ešte niekedy v živote niekto prekročil.

_____

pokiaľ ste sa dočítali až sem, tak vám gratulujem. a ak ste do toho počúvali breaking benjamin, ktorý svieti hore, tak dúfam, že ste mali aspoň spolovice také pocity ako ja, keď som to písala.
idk, cítim sa ako keby ma mali poslať na psychiatriu za to, že niečo takého píšem, takže vám veľmi ďakujem, že ste so mnou ostali a taktiež za tie komentáre pri an, lebo som vtedy bola už veľmi zúfalá.
also, ak máte pocit, že by som mala začať písať iným štýlom alebo tam konečne už strčiť Ashtonia, alebo niekoho z chalanov a vám sa to bez nich nepáči, tak prepáčte. i oni prídu, len ešte neviem kedy. toto je viac zamerané na cassidy, lebo je to moje malé chúďatko depresívne. (cassidy som ja in real life, aby sme si boli jasný (až na to, že nehádžem veci do stien, lebo by ma matka zabila (a nemám dom (a niesom taká pekná ako ona (a tak)))))
ak máte hocijaké pripomienky alebo nápady feel free to share them.
lub chu, vidíme sa čoskoro. xx
also, aby som nezabudla. rada by som venovala túto časť @Barborette, lebo so mnou drží už fakt dlhú dobu a ja nemôžem byť šťastnejšia, že mám takého čitateľa ako je ona. (aj vy ostatný ste úžasní, ale vám príde časť potom) a keďže neviem ako sa na tomto novom wattpade venuje, tak som ťa aspoň označila, lebo vážne teraz nie som v nálade hľadať návody how to do it for dumb ppl. x