životné rozhodnutie 2

2- Rozhodnutia a nezhodnutia

Upozorňujem! Kapitola nesúvisí vôbec s príbehom ale... Nikde to nebolo povedané, že sa to nestalo takže je to jedno. Asi?

„Mandy vstávaj! Dneska máme výnimočný deň!!! No tak!!!" budila Mandy jej priateľka Evelyn.
Mandy len niečo zahundrala a pretočila sa na druhý bok. Jej priateľka, nespokojná s Mandynou odpoveďou z nej strhla perinu.
„Hej! Čo robíš!? Ty... Ty...," hnevala sa Mandy. Mala Evelyn rada ale nemusela ju budiť takýmto drastickým spôsobom.
„No tak! Rýchlo!!! Dnes je známkovaný tréning a budú sa vyhlasovať výsledky a večer-," začala Evelyn.
„Večer si môžeme vybrať kam pôjdeme!" dokončila za ňu Mandy. Tento deň bol pre ňu dôležitý. Splní si všetky sny a naštve svojho otca a to poriadne! Uškrnula sa a začala na seba rýchlo naťahovať košeľu.

~~~

Po tréningu všetci sedeli v jedálni a jedli. Bolo to ťažšie než si mysleli. Všetci sa snažili najviac ako mohli aby dostali čo najlepší výsledok a mohli pracovať v bezpečí za stenami, vo vojenskej polícii. Všetci až na Mandy. Tej to bolo vlastne úplne jedno. 
Do miestnosti vošiel ich inštruktor a skúšajúci dokopy. Začal čítať mená. Mandy vedela, že v najlepších 10 určite nebude a bola veľmi unavená takže na prejav ich hlavného inštruktora vôbec nedávala pozor. Desiate miesto, deviate, ôsme a tak ďalej. Bolo jej to jedno a tak sa ďalej sústredila na svoje jedlo a aby sa ničím nezadusila no to sústredenie jej bolo nič platné.
„A nakoniec... Prvé miesto Mandy Konskinová. To je všetko, ďakujem," dokončil a odišiel.
Hneď ako to Mandy začula sa začala dusiť. Ona a prvá!? Veď sa dnes vôbec nesnažila! O známku jej predsa vôbec nešlo!
„Si v poriadku!?" Evelyn ju začala búchať po chrbte.
„Auuuu... všetko je v pohode, prestaň, bolí to," nahnevala sa ňu.
„Dobre, prepáč... Chcela som len pomôcť," zosmutnela Evelyn, že jej kamarátka jej nie je vďačná za to, že jej práve zachránila život. Má to Mandy ale agresívny chleba, keď na ňu takto útočí!
„Dobre som počula? Nože, povedz mi, kto je prvý?" opýtala sa Mandy Evely.
„No predsa ty!" Evely nabrala opäť svoju šťastnú náladu. Bola veľmi šťastná z kamarátkinho úspechu a taktiež zo svojho. Jej najlepšia kamarátka bola prvá a ona desiata. Desiate miesto nebolo už také vzrušujúce a úžasné a ona sa naňho vyškriabala len s veľmi odretými ušami ale stále, bola v najlepších 10 a mohla sa pridať k vojenskej polícii a zabezpečiť svojej mamke a sestričke lepší a bezpečnejší život vo vnútrozemí.
„Och... No ja teda pôjdem, som unavená. Ešte sa pred výberom trochu prespím alebo niečo," sucho utrúsila Mandy a odišla. Vlastne nebola ani taká unavená len si potrebovala prečistiť hlavu a nadýchať sa čerstvého vzduchu.

Len tak kráčala a ani sa nedívala kam ide. Nečudo, že do niekoho narazila. Ten niekto bol ich hrozne vysoký inštruktor a dnes aj skúšajúci, Keith Shadis.
Mandy pozrela hore aby videla do koho to vrazila. Keď zbadala plešatú tmavú hlavu s úzkymi hnedými očami a tmavohnedou kozou briadkou okamžite sa začervenala. Je prvá ale slepá, pomyslela si. „Ospravedlňujem sa vám! Nechcela som, ja som sa zamyslela a nedávala pozor-," začala panikáriť.
„To nevadí," vľúdne jej povedal svojim hlbokým hlasom. „I tak som ťa hľadal, chcem ti niečo povedať."
„Dobre teda, o čo ide?" opýtala sa ho. Bola celkom prekvapená, že mu nevadilo, že doňho vrazila. Normálne by jej vynadal, že má dávať pozor a ešte by jej nakázal behať trestné kolá. 
„Vieš... Neviem, či si o tom počula ale ja som bol dvanástym veliteľom prieskumnej jednotky," začal rozprávať.
„Nie, o tom som nepočula... Prečo ste odišiel?" vyzvedala Mandy.
Keith len pokrčil svojimi veľkými plecami. Kráčali vedľa seba po tréningovom plácku. Mandy začínala byť zima. Keith mal na sebe oblečené vysoké čižmy, dlhé biele nohavice a dlhý tmavo zelený kabát ale ona mala len tenkú blúzku a dlhú sukňu (do jedálne totiž chodili v civilnom oblečení). Vestu si nechala v izbe, pretože si myslela, že len rýchlo prebehne medzi budovami.
„Ani neviem... Možno preto, že som mojich vojakov musel viesť do nebezpečných misií a vždy 30% umrelo. Bolo to strašné, spisovať zoznamy mŕtvych a tak... Ľudia na mňa pozerali ako na vraha" povzdychol si. Zahľadel sa na Mandy, ktorá sa trochu začínala triasť od chladu. „Je ti zima?" opýtal sa jej.
„Áno, nechala som si vestu v izbe ale môžem po ňu pobehnúť...," ospravedlňujúco sa usmiala.
On je položil rameno okolo je pliec a pritisol si ju k sebe. „Nie, nechcem zdržiavať len ti niečo chcem povedať. Je to trochu lepšie?" zamietol jej návrh.
„Áno, ďakujem," odvetila. Túto jeho tvár ešte nikdy nevidela. Pôsobil na ňu viac ako otec... dokonca viac než jej otec.