Zvrátená hra (únosu a mafie)✔️

36.časť

Vojna medzi mnou a Liamom sa rozpútala. Ide len o to kto podľahne prvý.

Dnes ma Dylan berie na akciu. Teším sa. Konečne vypadnem na chvíľu z tohto domu.

Okolo 17:30 som sa začala pripravovať. Zvolila som čierne kožené legíny a biely uply top. Vlasy som si vypla do vysokého copu a mohlo sa vyraziť.

V prvom aute som šla ja, Dylan a ešte niaky typek, ktorého som nepoznala. V druhom a treťom šli ešte naši muži. Dorazili sme do opusteného skladu. Vraj len niaky obchod s drogami. Nič vážne a preto tam poslal Liam mňa s Dylanom.

Vošli sme zadným vchodom s tromi mužmi, pár ich zostalo vonku strážiť a ostatný šli predným a bočným vchodom. Vošli sme do vnútra a tam stal ten, s ktorým sme prišli obchodovať. Po svojom boku mal dvoch mužov ako ochranku.

Nezdražovali sme zbytočne a rovno prešli k vyjednávaniu. Po hodinovej diskusií, ktorá pre nás skončila výborne, sme sa pobrali do aút a mohlo sa vyraziť domov.

Dylan to zobral starou cestou a ostatný šli po novej. Starou cestou je to rýchlejšie ku domu. V polke cesty sa mi zdalo, že nás niekto sleduje, ale nevenovala som tomu dlho pozornosť. No potom si toho všimol aj Dylan.

Dupol na plyn a snažil sa zachovať chladnú hlavu. Keď auto za nami tiež zrýchlo a pridala sa k ním aj veľká čierna dodávka sme vedeli, že to neveští nič dobré.

"Vystrel" trafili nám zadnú pneumatiku a tým nás spomalili. Dylan sa snažil udržať na ceste a pokračovať.

„Volaj rýchlo Liamovi nemáme šancu sa im stratiť" v Dylanovom hlase bol počuť hnev.

Rýchlo som vytočila Liama, ktorý ma nedvíhal. Hneď ma to hodilo do odkazovej kde som nahrala rýchlo správu o situácii a kde sme.

Počula som silný náraz, vystrel a videla už iba tmu.

Prebudila som sa zas a znova v tmavej miestnosti s mrežami namiesto okien. Nevedela som ako dlho som bola mimo ani kde sa nachádzam.

Keď som sa snažila postaviť tak som zistila, že som priviazaná reťazami. Zostala som sedieť. Haha, veď nezostávalo mi ani nič iné. Akýkoľvek pohyb ma bolel a nemalo význam to skúšať ďalej.

Od únavy som zaspala a zobudilo ma otváranie mrežovych dverí. Dnu vstúpili dvaja muži a za nimi jeden neznámy, podľa všetkého ich nadradený. Dal im rozkaz čakať von a keby čokoľvek, že majú prísť.

„Dlho som čakal na tento moment keď ťa znova stretnem" zasmial sa chrapľavým a slizkým hlasom.

„John" šepla som.

„Áno zlatko, ale tentokrát sa ti už nepodarí mi ujsť" zasmial sa a mne prebehli zimomriavky telom.

„Čo odomňa stále chceš?" odpovedala som odporne.

„Teba zlatko" ten jeho odporný slizky hlas sa mi zaryval do uši.

„Ale ja teba nechcem pochop to!!" zvyšovala som hlas.

„Mala by si si dať pozor na tie tvoje ustočká, lebo na ne doplatiš, ale v môj prospech" povedal vysmešne.

Radšej som už zostala ticho. Našťastie hneď nato odišiel. Pre mňa je lepšie byť samej ako v prítomnosti jeho. Zostal tu iba chlad, tma a ticho.

„Liam zachráň ma prosim" bolo posledné čo som povedala a upadla  som do spánku.