Svetlo a Temnota //Loki, Bucky, Avengers//

Než sa to všetko začalo

Nathalie Elizabeth

Aj cez moje zatvorené oči ma zobudilo svetlo prenikajúce cez okno do mojej izby. Pomaly som otvorila oči, a vtom som si uvedomila, že je už ten deň, na ktorý celé tie roky čakám. 

Pozrela som sa na hodiny, bolo 5:40. "Do predele, prečo mi ten budík nezvonil o tej piatej?" Spýtala som sa sama seba. 

Rýchlo som vstala z postele a zobrala som šaty, boli tmavozelené s rozšírenou sukňou, na ramenách bola spustená látka a okolo pása som mala zlatý pásik. Keby som si ich večer neprichystala, tak ešte stále nejaké hľadám v skrini, našťastie som ich mala prichystané a obliekla si ich. 

Potom som volala mojej vyzážistke. S ešte rozospatým hlasom to zdvihla a spýtala sa: 

"Do akej farby a aký približne účes?" 

"Zelenozlatá a účesom sa nechám prekvapiť." Odpovedala som.

"O chvíľku som tam." Povedala a zložila.

Sadla som si za stôl a čakala. Ani nie za päť minút sa vrútila do izby ako veľká voda. Kufrík s vecami položila na stôl a rozložila si všetky veci. Keď bol celý stôl zaprataný a vyzeral ako salón, tak začala.

Prešlo ani nie pätnásť minút a bola som namalovaná a učesaná. Spýtala sa ma, či mi to vyhovuje. Mala som rozpustené vlasy a predné pramene boli spolu vzadu spojené sponkou so zlatými kvetmi. Na perách som mala matný bledohnedý rúž a na očiach sa mi krásne prelínali zlaté a zelené tiene. Povedala som jej, že je to dokonalé a poďakovala som sa. Keď odišla, rýchlo som si obula zlaté lodičky, zobrala kabelku a položila ju na stôl. 

V tom mi začal zvoniť mobil, no nevedela som, kde je. Hľadala som ho všade, potom som v poslednej nádeji chytila perinu a odhodila ju. Bol pod ňou, keď som si všimla, koľko času mi zabralo ho nájsť a koľko je hodín, tak som skoro zástavu srdca dostala, bolo 7:02. No to nebolo všetko mala som tam dvadsať neprijatých hovorov od otca. "Ale ty kokos, čo je dnes za deň, všetko je na hovno." Povedala som a išla som mu volať naspäť, no v tom mi znova volal. Zdvihla som to a z mobilu sa ozval krik: 

"Nathalieeee, kde si? S mamou ťa už čakáme tak dvadsať minút, aby si sa s nami naraňajkovala." 

"Už idem."

"No to si píš, že ideš, do desať minút nech si tu." Povedal a zložil to.

Hodila som ten prekliaty mobil do tašky, dala si šperky, čo som mala nachystané. Skontrolovala som, či mám v kabelke všetky veci, schmatla ju a bežala k výťahu. 

Bolo to ako naschvál, výťah bol na úplne najnižšom poschodí. 

Tony

Konečne som počul ako ide výťah, počul som aj ako Nathlaie trieska do steny a kope do dverí výťahu, to bola dobrá správa, pretože som vedel, že už ide. Čakáme ju tu s Pepper už okolo tridsať päť minút. Niekedy si hovorím, či je to moja dcéra, je strašne pomalá, ale zato musím uznať, že je chytrejšia než ja. Ani nemôžem uveriť, že moje malé dievčatko dnes ukončí vysokú školu, keď ostatné deti ju ukončia väčšinou v dvadsiatich troch. Spýtal som sa Pepper: 

 "Môžeš tom uveriť, že naše malé dievčatko má už osemnásť a končí vysokú?"

"Neboj tiež tomu nemôžem uveriť, pamätám ako sme ju nedávno učili bicyklovať, potom plávať a neskôr ako sme pozerali na jej prvé skoky na koni. Uteká to na mňa až moc rýchlo, ani neviem kedy utiekli tie roky odvtedy, čo sme sa spoznali." Pepper stiekla slza po líci. 

Postavil som sa, prišiel bližšie k nej, objímul ju a povedal:

"Ani ja tomu nemôžem uveriť, neboj, ani ja."

Nathalie Elizabeth

Konečne som sa tým blbým výťahom dostala na jedálenské poschodie. Keď som prišla k stolu, kde sedeli rodičia, uvidela som ako otec objíma mamu a mama plače.

"Čo sa tu stalo? Ale no tak, o čo som prišla?" Opýtala som sa najskôr so strachom, no keď som si všimla, že im nič nie je, tak som sa začala trošku siať a spýtala sa otázku smerujúcu na otca. "Zase má mama krízu stredného veku?"

Otec po mne hodil pokrčenú servítku, ja som sa začala smiať, na to aj otec a aj mama. Mama v tom povedala: 

"Poď, sadni si a najedz sa s nami, dnes ťa čaká veľký deň. Ako by si chcela prednášať príhovor a poďakovanie s prázdnym bruchom?"

Sadla som si a začala jesť, keď som dojedla, postavili sme sa a išli sme do výťahu. Keď sme boli na streche otec povedal nech si sadneme do tryskáča, no ja som si spomenula, že môj príhovor som si nechala na izbe. 

"Otec ešte ma počkajte, zabudla som si príhovor na izbe."

"Bože môj." Chytil sa za čelo a pokrútil hlavou.

Rýchlo som išla do izby, zobrala príhovor a bežala napäť. Otec sa už nervózne prechádzal a mama pozerala do telefónu. 

"No konečne." Povedal a sadol si do tryskáča.

Sadla som si do neho tiež, dala si sluchátka do uší a počúvala pesničky. O chvíľu sme už leteli nad mestom. 

Onedlho sme už pristávali na streche školy. Keď som vystupovala z tryskáča, mala som pocit, ako keby som bola princezná. Keď boli vonku, už aj rodičia, tak sme išli otvoreným poklopom na streche, z ktorého viedol rebrík a potom už normálne schodami. Rodičia si išli sadnúť na pripravené stoličky pred pódiom a ja som vnútri so spolužiačkami a kamarátkami ešte trénovala príhovor. 

Do miestnosti prišla učiteľka a povedala:

"Začíname, budem vás chodiť postupne volať. Addison Taylor, ideš predposledná a Nathalie Elizabeth Stark, ty pôjdeš posledná." Keď dopovedala, odišla.

Zrazu sa ma z nejakého neznámeho dôvodu zmocnila tréma, tak som povedala Addison:

"Keď tu nebudem a budeš tu posledná, prosím zavolaj mi."

"Dobre." odpovedala

Tak som sa išla prejsť do parku pri škole. Keď som bola na veľkej lúke, pri fontáne, som si všimla, že už je dosť hodín a tak som sa rozhodla ísť naspať. V tom som počula ako Nejaká žena hovorí mužovi:

"Pozri sa na oblohu je tam nejaká čierna bodka."

Pozrela som sa na oblohu, bol to meteorit a jeho dráha smerovala rovno skrz Zem. V tom mi začal zvoniť mobil, bola to Addison.

(Ak ste našli gramatické chyby, tak ma prosím opravte, ďakujem. Ak sa vám prvá kapitola páčila, tak budem rada za nejaký ten komentik, prípadne aj hviezdičku.) 981 slov - prvá časť