Cena mágie (Nemŕtvi #2)

23. kapitola - Výmena

Posledný deň na Zemi. Bol to výstižný názov pre Christininu víziu. Pri vstupe do telocvične mi klesla sánka. Uprostred stropu vybudovali gigantické slnko, spoza ktorého blikali svetlá a dodávali mu dojem pohybujúcich sa plameňov. Jeho ohnivé lúče sa v rôznych dĺžkach tiahli k okrajom sály. Za nimi jemne svietili menšie či väčšie svetielka pripomínajúce hviezdy. Zvyšok oblohy bol indigový a miestami až čierny. Pripadala som si pod ňou maličká. Ako keby mi skutočne nezostávalo veľa času na tomto svete a musela som ho naplno využiť.

Z tranzu ma vytrhla Caseyho nespokojnosť. Neustále sa obzeral – isto nie po prekrásnych dekoráciách. Stiahla som nás k okraju, kde bol hluk spôsobený kombináciou stovky študentských hlasov a hudby vyhrávajúcej z reproduktorov miernejší. Zastavili sme sa pod jedným z gréckych stĺpov so svetlami navrchu, ktoré tiež pripomínali oheň, rozostavaných po stranách telocvične. Do zadnej časti natlačili aj vyzdobené stoly, aby bolo pred pódiom miesto pre tancujúce páry. Pomedzi ne sa motali učitelia. Vrátane Kassandry, ktorá sa prihlásila ako dozor – nepochybne po tom, ako sa dopočula o mojej účasti. Zahliadla som ju hneď pri vstupe do telocvične zhovárať sa s našou knihovničkou Oliviou, ktorá sa ani počas maturitného plesu nevzdala dlhej sukne a zapnutého goliera.

„Vieš, kde je?" spýtala som sa ho. Christie poslala brata preč s tým, že príde na ples sama. Z očividných dôvodov ho to znervózňovalo.

„Nie, ale dovediem nás k nej."

Preplietla som naše prsty a zovrela mu ruku, než sa vôbec pohol. „Nikdy si mi nevysvetlil, ako tá tvoja schopnosť funguje."

Stiahol obočie, neistý smerovaním môjho vypočúvania. „Ak sa sústredím, vycítim, kde sa ľudia, ktorých poznám, zdržiavajú. Nejde o presnú geografickú polohu, nemám v hlave GPS. Je to pocit. Môžem ho nasledovať a nájsť ich. Kým nespia, nie sú v bezvedomí či mŕtvi. Na Jo to nefunguje. Skúšal som to."

„Takže dokiaľ Christie cítiš, znamená to, že je tu, živá a zdravá?"

Mykol plecami, nie práve nadšený očividnosťou môjho konštatovania.

„Nechaj ju vysporiadať sa s problémami jej vlastným spôsobom, hoci sa ti nepáči. Pokiaľ to bude potrebovať, príde za nami. Som si tým istá."

Uvoľnil napnutú sánku a zavrčal: „Fajn."

Pobozkala som ho. „Teraz ma ospravedlň. Musím niečo urobiť."

Zamračil sa a nepúšťal ma.

„Môžeš sa ku mne pridať." Ukázala som palcom za seba, kde som hneď po vstupe do telocvične videla pri jednom z okrajových stolov Ryana. Rozvaľoval sa na stoličke s nohami prekríženými v členkoch a v ruke držal telefón. „Chceš sa porozprávať so svojím dobrým kamarátom?"

Jeho mračenie sa neustúpilo, no aspoň sa zmenil jeho zdroj. „Radšej nájdem niekoho, kto mi vylepší pohár punču. Či dva."

Sotva som mala Ryana v dosahu, preplesla som ho po hlave. Strhol sa, lebo jeho pozornosť naplno uchvátila mobilná hra.

„Au! Hej!" Jeho nakrčené čelo sa vyhladzovalo, čím vyššie na mojom tele sa jeho bezpochyby hodnotiace oči nachádzali. Až keď zbadal tvár, odkašľal si. „Carry, vyzeráš..." Ani to tlmené svetlo nezakrylo červeň, ktorá mu rozpálila krk. „Vyzeráš naštvane."

„Požiadala ťa Christie, aby si vzal Alexandru na ples?"

Odkašľal si. „Hej."

Znovu som ho preplesla.

„Čo som mal podľa teba urobiť?! Videla si jej reakciu, keď som sa z toho pokúsil vycúvať. Mal som súhlasiť a potom to nesplniť? Ako by to asi prijala? Snažil som sa voči nej nezachovať ako hajzel."