Cena mágie (Nemŕtvi #2)

5. kapitola - Zbabelec (1/2)

Žalúdok mi zvierali bodavé kŕče. Presne ako keď som v deviatich rokoch zjedla plech čerstvo upečených Twinkies, ktoré mama prichystala pre našu domácu. Zvyšok dňa som strávila v posteli, striedavo súdená jej výčitkami a utešovaná jej dotykom. Nerobila som rodine dobré meno. A aj tak ma nevrátili späť.

Objala som si brucho a oprela sa o stĺp, ktorý podopieral strechu parkoviska pre študentov. Ako vtedy, aj dnes som si bolesť zaslúžila. Bol to trest za to, že som neporazila Jo. Teraz vďaka nej – určite to zapríčinila ona – moji nepriatelia vedeli, kto som. Mohli zaútočiť kedykoľvek. Kdekoľvek. Odkiaľkoľvek.

Dotyk na chrbte ma prebral ako zásah elektrinou. Moja ruka sa pohla bez vedomého popudu, chrániac telo pred útokom. Casey však pohotovo odskočil, než mu lakeť vrazil do žalúdka, a obtočil mi prsty okolo predlaktia.

„P-prepáč," hlesla som priškrtene so srdcom kdesi v krku.

Jeho zovretie povolilo, no nepúšťal ma. Pomaly mi presúval prsty po paži, kým nedosiahol odhalené zápästie. Znovu ma pošteklila elektrina, keď mi začal palcom krúžiť po pokožke. „Moja chyba. Nie je múdre prikrádať sa k upírovi."

S krátkym smiechom zo mňa unikol i zadržiavaný dych. Obrátila som sa k nemu, neprerušujúc náš kontakt. Bol to príjemný dotyk. Dráždivý a stresujúci, ale príjemný. „Našťastie máš skvelé reflexy."

„Skôr mám viac šťastia ako rozumu." Pristúpil ku mne ešte o krok bližšie. „Dobré reflexy nepatria medzi moje superschopnosti."

„Myslela som si, že za všetkým, čo robíš, je nejaká mágia."

Ukryl mi prameň vlasov za uchom a kradmý dotyk jeho prstov mi spôsobil zimomriavky. Chcela som sa k nemu nakloniť a zaboriť mu nos do krku. Nasať do seba jeho vôňu. Obklopiť sa lesom a lístím, ktoré mi pripomínal. Túžila som sa doňho zahryznúť a zistiť, či jeho krv chutila rovnako nebesky.

„To ti len moja blízkosť motá hlavu," podotkol v blaženom nevedomí, čo sa mi odohrávalo v mysli, „a robí ťa nešikovnou a neopatrnou."

„Na tom niečo je."

Dvihol obočie nad vážnosťou v mojom vyhlásení.

„Nikto sa ku mne tak ľahko neprikradne. Možno ak som rozptýlená alebo oslabená, ale zväčša každého vycítim, človeka i démona. S tebou... je to iné." A to z neho robilo obrovskú záhadu. Ovládal schopnosti – rovnaké a zároveň silnejšie ako jeho otec. Nikdy som sa však nezamýšľala nad Rogerovým pred-upírskym statusom. Narodil sa ako čarodejník? Alebo vari démon? Mohol sa démon zmeniť na upíra? Čo bol teda Casey? A prečo sa tak často pohyboval mimo môjho nadprirodzeného radaru? „Démon vo mne je z teba zmätený – želá si dostať ťa preč z nášho dosahu a pritom sa ťa chce držať zubami-nechtami."

„Táto debata prešla rýchlo z flirtujúcej na trochu podivnú."

Do líc sa mi nahrnulo teplo. „Prepáč. Zjavne sa mi rozbil filter."

Položil mi dlaň na tvár a hneď som sa k nej pritúlila. Zatvorila som oči, hoci sa usmieval a ja som zbožňovala ten úsmev, ktorý mu rozjasnil výraz a ktorého intenzita vo mne prebúdzala každý nerv. „Vyzeráš unavene," poznamenal. Jeho hlas ma utišoval – keby sa mi takto chvíľu prihováral, zaspala by som priamo tam, používajúc jeho dlaň ako vankúš.

Som unavená, tak strašne unavená. Chcela som zabudnúť na Jo. Zbaviť sa starostí s rodičmi. Nebyť terčom útokov. „Dnes stretnem matku," skrátila som to. Vedel o rozhovore s otcom. Vedel, že ma rozhodil.

„Je toho viac."

Zaťala som zuby. Cítil to, pretože sa mi dotýkal sánky.

Áno, bol tu i štvrtý problém, ktorý by som pred ním ako jediný neutajila.