Cena mágie (Nemŕtvi #2)

6. kapitola - Príbeh (2/2)

Kassandra nadvihla obočie. „Prosím?"

„Roger si myslí, že Jo žije."

„Roger?" Jej postoj sa zmenil. Napla sa a zvážnela. „Hovorila si s ním?"

„Zakopali sme vojnovú sekeru. Zachránil mi život."

„Aké veľkorysé." Vzápätí zavrtela hlavou. „Jo... Jo že je nažive?!"

„On tomu verí." A tie podivné sny, také podobné spojeniu, ktoré medzi Jo a mnou prebehlo v tú noc v jaskyni, len čo sa naše ruky dotkli a mne sa okolo zápästia obvinulo jej lanové tetovanie, tomu nasvedčovali. „Vrátil sa do jaskyne a nenašiel ani telo, ani úlomky kameňa večnosti. Pokiaľ jestvuje spôsob, ako ho spojiť do celku, Jo sa opäť pokúsi vyvolať apokalypsu. Zostáva jej mesiac, kým kameň dosiahne plnú silu."

Odvrátila sa odo mňa. Nevidela tak, že som dýchala stále plytšie, prehĺtala čoraz častejšie, že som zaťala prsty do sedačky pod sebou. Vzala súkromný telefón, stisla si koreň nosa a zatvorila oči.

Prihovoril sa jej spevavý hlas. „Daniels Incorporated, ako vám pomôžeme?"

„Prestaň s tým, Nathalie. Vieš, že tú uvítaciu hlášku nenávidím."

„Prepáč, šéfka." Žena poľavila v energickosti. Jej hlas nabral na hĺbke a hebkosti. „Snažím sa len udržiavať našu fasádu."

Kassandra si povzdychla. „Je tam Bill?"

„Nie. Pán William Mitchell Kane Scott je momentálne zaneprázdnený."

„Nájdi ho. Potrebujem, aby pripravil hliadku. Odteraz budete mať Lucy pod drobnohľadom dvadsaťštyri hodín denne. Do odvolania."

„Rozkaz, šéfka." Žena si nepýtala detaily a nežiadala vysvetlenie. Ich hovor sa skončil bez rozlúčky.

„Lucy," zamrmlala som chrapľavo. Zabúdala som na svoju ľudskú mladšiu sestru. Stretla som ju raz, keď sa s Michelle objavili v Modrom mesiaci. Vtedy som ani nesnívala, že ma s nimi raz bude spájať také puto. „Koľko má rokov?"

„Trinásť a pol."

„Lucy ste sa zjavne nemuseli zbavovať."

Tvár jej akosi poklesla a na pohľad zostarla. „Neplánovali sme to, ale keď sa –" Pokúsila sa mi siahnuť na ruku.

Bleskovo som vyskočila zo stoličky. „Jasné, poučili ste sa. Iba nerozumiem, prečo sa ti Roger nepokúsil pomstiť skrz ňu. Prečo som to bola vždy ja?

„Netuším, zlato. On... zmizol. Jedného dňa prestal útočiť. Možno mu tvoje zmiznutie pripadalo ako výhra. Len občas navštevoval Michelle a nosieval jej darčeky. Desilo ma to." Zavrtela hlavou. „No nikdy jej neublížil."

Lebo Roger miloval svoje deti. Dokonca aj ako nemŕtvy bastard.

„Aspoň mi zostal oddaný." Pretrela som si tvár dlaňami – zo zrkadla nad umývadlom v rohu miestnosti na mňa zízala mŕtvola. Ani mejkap by neskryl kruhy pod očami, ak som si ho nezamýšľala nanášať valčekom na farbu. „Mala by som ísť. Som unavená." Neexistovalo slovo, ktoré by výstižnejšie vystihlo môj stav. „Vďaka, že si mi povedala pravdu." Cúvla som k dverám.

„Ešte jedna vec. Prosím ťa – prosím – nepleť sa do toho." Zodvihla ruku, hoci som sa nechystala protestovať. „Odviedla si skvelú prácu. Zastavila si Jo prvýkrát. Zachránila si nás."

Hej, s pomocou magických steroidov.

„Nie je tvojou povinnosťou obetovať sa. Nechaj zvyšok na mňa." Usmiala sa. „Sľubujem ti, že som v tom omnoho lepšia ako pred sedemnástimi rokmi. Mám na to ľudí. Pokiaľ sa Jo vráti, zaplatí za svoje činy. Raz a navždy."