„Carry?" Niekto mnou triasol. „Carry. Carry." Každé vyslovenie môjho mena nasledoval otras. „Preber sa. Na niečo som prišla."
Niečo som zamumlala a vzápätí ma zaštípala tvár. Strhla som sa, prevalila sa na chrbát, posunula sa hore a vrazila hlavou do čela postele. „Au," zakňučala som s dlaňou pricapenou na temene.
„Niečo som našla." Al mi strčila pod nos jednu z kresieb. Uprostred papiera bol kruh a v ňom slovo červený, pretože sa mi ho lenilo vyfarbovať. Skrz neho šlo niekoľko pretínajúcich sa čiar. Priestor naokolo som ledabolo zamaľovala ceruzkou, aby som znázornila tmavý podklad. „Už som to videla."
„Allie," zívla som a pretrela si oči. „Videla si väčšinu z toho, čo som dnes nakreslila." Opäť som zívla.
„Toto je iné." Posadila sa na posteľ. „Pamätám si ho ako prívesok. Červený kameň, okolo ktorého sa obtáčajú drôty. Raz som ho vzala do ruky a babička sa na mňa strašne rozkričala. Nikdy som ju nevidela takú zúrivú."
Zalovila som v strácajúcich sa spomienkach pani Moorovej a našla malé čiernovlasé dievčatko, ktoré pustilo na zem červený kameň a utieklo. Vložila som ten prívesok do cudzej ženskej dlane. Je to nebezpečný artefakt. Nemôžem ho mať doma, zarezonovalo mi v hlave. Ukryjem ho, odvetil mi iný hlas.
Nakrčila som čelo a ponorila sa hlbšie. Aj stratená v cudzích spomienkach som cítila pot, ktorý mi kanul po tvári. Triasla som sa a zatínala zuby. Niečo mi zvnútra udieralo do lebky, akoby sa ma to snažilo vypudiť von.
Ocitla som sa pred kolískou. Obraz blikal, ale bezpochyby som hľadela na dieťa zabalené do deky. Nevidela som mu do tváričky. Neplakalo, nehýbalo sa, len v jeho blízkosti voľačo intenzívne žiarilo na červeno.
Dvihol sa mi žalúdok, no potlačila som nevoľnosť.
Bude lepšie, ak sa o tom nikto nedozvie. Asi na sekundu som zahliadla tvár ženy. Pripadala mi známa, lenže nedokázala som ju nikam zaradiť. Áno, bude lepšie, ak sa o tom nikto nedozvie, odpovedala jej pani Moorová.
Bolesť sa dlhšie nedala tolerovať. Vystrčila som si spomienky z hlavy.
„To je drahokam z hrobky Paxtonových," zahlásila prichádzajúca Carmen. Vytrhla papier z Alexandriných rúk a so zvrašteným obočím naň zízala.
Paxtonovci. Zase to prekliate meno.
„Elena je Paxtonová. Znamená to, že ho pani Moorová dala jej?"
„Babičkina Elena? Volá sa Campbellová, nie Paxtonová. Po manželovi."
„Predstavila sa ako Paxtonová. Prečo je mi to meno povedomé?"
„Bol to miestny čarodejnícky klan." Cam neprestávala hľadieť na kresbu. Hlas mala plechový, neprítomný. „Vyvraždili ich. Prežili to iba dve. Teda..." S námahou prehltla. „Teraz je nažive len jedna. Očividne."
„Elena je bosorka?"
Alexandra rozhodila rukami. „O tom nič neviem! Začínam si myslieť, že som babičku vôbec nepoznala! Stretávala sa s Kaelumčanmi a čarodejnicami, vedela o nadprirodzenom svete, o mágii." Vstala a objala sa.
„Vieš, kde je tá hrobka?"
Carmen mi vrátila kresbu. Nasadila si pokrovú masku, no nevedela oklamať svoje vnútro, ktoré schladlo a oťaželo. Neukryla predo mnou ani bodavú bolesť v blízkosti jej srdca. „Hej, Melinda ma tam raz vzala."
Lebo Melinda bola tá druhá preživšia Paxtonová, ktorá behala po meste s falošnou identitou. Než ju zabili.
* * *
YOU ARE READING
Cena mágie (Nemŕtvi #2)
FantasyZachránenie sveta pred koncom by každému zdvihlo sebavedomie - alebo mu spôsobilo traumu. Upírka Carry o tom vie svoje. Nielenže ju mátajú podivné nočné mory, ale k tomu niekto odhalil démonickej populácii Moon Bay jej identitu a viacerí démoni by s...