Cena mágie (Nemŕtvi #2)

10. kapitola - Obeta (1/2)

Uvoľnila som zovretie sánky, keď mi prestal prehmatávať brucho. Jeho pokožka bola drsná a mágia unikajúca z jeho dlane ma bodala. Stiahla som si košeľu a pracovala na komplikovanom zapínaní kabáta.

„Blahoželám. Vaše dieťa sa teší dobrému zdraviu."

Zložila som si dlane na boky. Od rána ma bolel chrbát. Tehotenstvo robilo s mojím telom ohavnosti. „Vycítil si jeho moc? Je –"

Prikývol. „Plod má vôkol seba silnú auru. Drieme v ňom mágia a jej intenzita je pôsobivá, vzhľadom na jeho veľkosť."

Usmiala som sa. Prvá dobrá správa, odkedy sa celý svet obrátil proti mne.

„Avšak," pokračoval, trúc si zvráskavenú a zjavenú bradu. Husté šedivé vlasy si zaplietol do vrkoča a jeho habit bol špinavý a otrhaný.

Narušila som jeho osobný priestor a zavrčala. Muž sa vystrel – jeho telo v sebe napriek zrelému veku ukrývalo zdravie a ohybnosť. Oči farby zeme neprejavili pocit ohrozenia. „Avšak čo, Wembar?"

„Mrzí ma to, pani moja. Vaše dieťa je hybrid."

Ustúpila som. To slovo ma ochromilo ako ľadové vetry vejúce u nás na severe. „H-hybrid," vypľula som. „Moje dieťa... je hybrid? Nie, ty sa m –"

„Nikdy sa nemýlim." Čím pokojnejšie znel, tým silnejšie to vo mne vrelo. „Moc dieťaťa obmedzí ľudská krv kolujúca v jeho žilách. A len čo dosiahne..." odmlčal sa, natiahol ruku k bruchu, ale nedotkol sa ma, „trinásty rok života, telo schradne. Nepotrvá dlho, kým podľahne."

„Trinásť?! Väčšina krížencov sa dožije aspoň dvakrát toľko!"

„Je to zriedkavý úkaz, nie nemožný." Skrížil si paže na hrudi a každú ruku ponoril do rukáva tej druhej. „Pravdepodobnosť, že by sa vaše dieťa narodilo ako čistokrvné, bola vždy mizivá, pani moja. Varoval som vás. Mali ste viac prosiť najvyšších, aby z neho spravili obyčajného človeka, ako ste vy."

Nie! Odmietala som pripustiť, že mali pravdu. Že naše dieťa nebolo hodné zdediť takú moc. Že by neusadlo na jeho trón, aj keby to dovolil.

„Na druhej strane," dodal, než som sa stratila v myšlienkach, „existujú iné bytosti s magickým nábojom v krvi." Naklonil hlavu na stranu a dvihol obočie. „Preto počúvame iba o ľudských hybridoch, že umierajú predčasne."

„Navrhuješ, aby som svoje dieťa dala po narodení premeniť?"

„Áno. Lenže to by obmedzilo jeho moc."

Zovrela som ruky do pästí. „Je nejaká iná možnosť?"

„Ak by sa nenarodilo ako ľudský hybrid, bolo by v bezpečí a mocnejšie než prv." Uprene sa mi díval do očí. Pohľadom vysvetľoval to, čo sa neodvažoval vysloviť nahlas. Keby sa o tejto zrade dozvedel on, Wembar by visel uprostred námestia, kým by jeho telo neohlodali vtáky.

Pokiaľ som hodlala dieťa zachrániť, ja som sa musela stať niečím iným, než som teraz. Niečím silnejším, nebezpečným. Niečím, čo by nášho vládcu vytočilo do nepríčetnosti.

Prevrátila som sa na brucho a ponorila tvár do vankúša. Spala by som ďalej, no nešlo to. Ak ma nenaháňali nočné mory o jaskyni a temnej kocke, strašili ma záblesky z Joinej šialenej mysle. A najhoršie na tom bolo, že som si pamätala len drobnosti. Nevedela som vďaka nim odhaliť jej plány či nájsť spôsob, ako ju poraziť. Sala zo mňa energiu a pumpovala do mňa nenávistné emócie. Ničila ma bez toho, aby o tom vedela. Aspoň som sa domnievala, že o našom spojení netušila. Inak by ma bezpochyby dávno zabila.