Imperialy

Kapitola 1 Starlight

V rukách nesiem poslednú z krabíc z domu do sťahovacieho auta. Pod váhou krabice mi na rukách vybehnú žily a vyššie aj menšie svaly, kedysi bývali väčšie a vypracovanejšie. Cítim na sebe nepríjemný pocit, že ma niekto sleduje. Bodaj by aj nie, všetci susedia okolo nášho domu, z ktorého som vynášala krabice, sa na mňa pozerali a vnútri som aj cítila, že aj odsudzovali. Nepozerali sa na moju mamu, či bratov, ale na mňa. Meter šesťdesiat vysoké dievča s dlhými blond vlasmi, ktoré mi zakrývali skoro celý zadok a padali do tváre skoro pri každom kroku. Márne som dúfala, že sa tak pred tými ostrými, uštipačnými a znechutenými pohľadmi skryjem. Hneď ako podám krabicu svojej mame pri aute, moje ruky padnú pozdĺž môjho tela a tak ich rukávy, dlhšieho žltého svetra s logom skupiny Muse, hneď zahalia. Rýchlym tempom odídem znova do domu, ktorý je teraz prázdny, až na pár krabíc. Nikto mi neveril, že som to nespravila naschvál. Nebola moja vina, že som išla na svoju prvú párty v živote. nebola moja vina, že som sa chcela pekne obliecť.

Frustrovane si zájdem rukou do vlasov a aj za ne zatiahnem, oči kŕčovito zavriem a snažím sa tie veci dostať z hlavy. Síce som na ceste k novému začiatku, ale moje staré ja skladajúce sa zo spomienok a smútku tu je stále. Započujem za sebou smiech, prudko oči otvorím a pozriem sa za seba. Boli to len tí dvaja ľudia. Bavili sa spolu a pravdepodobne sa smiali len na nejakom hlúpom vtipe, možno ani nevnímali moju prítomnosť. Ruku z vlasov presuniem na svoju hruď v oblasti srdca a snažím sa upokojiť svoje dýchanie. Na tejto lodi momentálne neboli zlí ľudia, ale je ťažké dôverovať cudzím najmä po tom, čo sa mi stalo. Stačí jeden zlý pohyb a skončím v studenej vode Atlantického oceánu. Ale tí ľudia za mnou nemali ani poňatia, že ich sledujem. Paranoja sa stala súčasťou môjho života nečakane, ale nič nie je lepšie ako prekonávať svoje limity a učiť sa žiť s udalosťami, ktoré sa mi stali.
Zhlboka sa nadýchnem čerstvého morského vzduchu a oči presmerujem na vodu pred sebou. Vidím dolu, ako kovová špička lode preráža a my sa posúvame vpred za novým životom ďaleko od Ženevy, Paríža, celého Francúzska. Moje sny a nároky sa rozpadli, hneď ako mi tí chalani zobrali moju poslednú cennú vec, na ktorú som si najviac dávala pozor. Vec, ktorú mi už nikto nemôže dať, či vrátiť. Najhoršie na tom bolo, že mi nikto neveril. Z videa z tej noci bolo vidno len moju tvár a hlas, všetci si mysleli, že všetko robím dobrovoľne a snažím sa pošpiniť ich meno, ale to video nebolo celé, nikto nevedel, čo sa dialo pomimo kamery.
Vždy som chcela preraziť vo svete módneho dizajnu, ale okrem odboru, čo študujem, sa už na navrhovanie necítim. Denne som vedela kresliť a šiť hodiny, ale odvtedy som spravila minimum. Viem, že ak na sebe nebudem pracovať, tak sa nikam nedostanem, ale všetko čo ma hnalo dopredu, je preč.
Rukami sa opriem znovu o zábradlie a tak presuniem na ne väčšinu váhy svojho tela. S ťažkým povzdychom sa pozriem na ruku a najmä na nenápadný prsteň na ukazováku ľavej ruky. Strieborný sľubný prsteň s malým modrým kamienkom uprostred. Jemne si ho z prsta zložím a začnem ho skúmať z každej strany pri svetle obrovského mesiaca a hviezd. Veľmi dlho rozmýšľam, či ho hodím do vody, alebo si ho nasadím na prst, kde bol doteraz. Človek, čo mi ho dal je preč a už sa nikdy nevráti, ale bolo priskoro zabudnúť. Jeho žiarivý úsmev, farbu a strih vlasov, prenikavo zelené oči, dokonca aj jemne mätová vôňa. Ešte nie som pripravená ho nechať ísť. Predsa len si prsteň založím znovu na prst a s povzdychom si zapnem do slúchadiel jednu z obľúbených piesní. Pieseň ktorú som od jeho pohrebu počúvala skoro stále. Starlight od Muse sa mi o pár sekúnd rozoznela do uší a netrvá dlho, čo začnem rukou šmátrať vo svojej taške a vytiahnem z nej papier, niekoľko týždňov starý výstrižok z novín. Mladé dievča v rovnakom veku ako ja, dlhé čierne vlasy, hnedé oči a hrejivý úsmev, vždy keď sa na ňu pozriem. Musím zistiť, čo sa jej stalo. Na internete som o tom prípade toho veľa nenašla a Ghamthton v Maine je rodné mesto môjho tatka. Ostáva približne ešte deň, maximálne dva, než sa doplavíme do prístavu v New Yorku. Okrem zmiznutia toho dievčaťa ma však do toho mesta priťahuje aj niečo iné. Mám veľmi zvláštny pocit, že tam niečo na mňa čaká, ale neviem či niečo dobré alebo zlé.
Po dlhom pozeraní sa na kus novín držiaci v prstoch v slúchadlách prehrajú asi aj tri piesne. Text a ani hudbu poriadne nevnímam, doslova však skúmam všetky črty toho nezvestného dievčaťa na novinovej fotke. Bol to pomaly už rok, čo zmizla, niečo mi hovorí, že ju musím nájsť, alebo aspoň zistiť, čo sa jej stalo, niekto na to musí čakať. Predsa len určite mala rodinu, musia byť zdrvení.

Po určitej chvíli odložím papier do tašky na mojom pleci, kde bol predtým a ruky presuniem zase na mokré zábradlie. Očami blúdim po polnočnej oblohe a natrafím na nej aj na pár súhvezdí. Na tvári sa mi objaví menší úškrn, ktorý odhalí aj pár bielych perličiek, rukami sa viac zapriem o zábradlie a vyšvihnem sa do vzduchu, nech zábradlie preleziem. Veľkými očami sa pozerám do diaľky pred sebou a tiež aj na veľký mesiac, kým sa rukami zapieram o zábradlie za sebou. Aj keby som veľmi chcela skočiť do tej ľadovej vody, nedokázala by som to. Sľúbila som to tatkovi a sľuby sa neporušujú. On jediný mi veril, preto som nechcela sľub nedodržať. Studený vietor mi prečesáva dlhé vlasy a do tváre mi udiera spolu s vôňou mora. Dlho som nemala takýto pocit voľnosti. Netrvá dlho, čo si na studený kov nechránenej časti lode sadnem. Kov podo mnou je tak studený, že cítim, ako mi chladne zadok, nohy a aj končeky prstov na rukách. Mňa to však netrápi a očami stále blúdim po tisíckach malých bielych svetielok na oblohe, ktorým som teraz bola omnoho bližšie. Aj cez to, že posledné dní viac spím a sedím, než vykonávam nejakú fyzickú aktivitu, moje oči začnú byť aj po toľkom spánku unavené a hlava mi klesne nadol, kde zameriam pohľad na vodu, ktorou sa loď prebíja, aby sa posúvala ďalej smerom napred. Z uší si vytiahnem slúchadlá rýchlym pohybom a schovám káblik do tašky ku novinovému ústrižku s fotkou dievčaťa. Prstami zablúdim do dlhých vlasov a ladným pohybom ruky si ich odhrniem z tváre. Rovnako veľkými očami sa pozriem znovu okolo seba, ako pravý paranoidný človek, a uistím sa, že som sama na palube. Pozerám sa dlhšie, kým nezistím, že dvojica ktorá tam bola, je už dávno preč. Až potom spod trička a mikiny vytiahnem svoj náhrdelník s namodro svietiacim krištáľom. Jemne ho zovriem v pästi, pri čom je šnúrka stále na mojom krku a pokúsim sa čo najviac uvoľniť. Zavriem oči, uvoľním aj tvár a druhú ruku, ktorá nezoviera náhrdelník, vystriem zarovno k vode. Tá začne v tvare podivného priezračného hadíka tiecť smerom nahor rovno ku mne. Prúd je dlhý niekoľko metrov, než sa začne okolo mňa točiť a postupne sa formovať do priezračných vodných guličiek nepravidelných veľkostí. Každá sféra zvolí svoj smer a rýchlosť pohybu krúženia po svojej osi okolo mňa. Celú dobu sa snažím byť úplne vyrovnaná, dokonca sa aj vystriem v chrbte a sféry vody sa mi prispôsobia, aby do mňa ani jedna nikde nenarazila.
Neviem ako dlho tam sedím, ale očividne dosť dlho na to, aby som za sebou počula volanie svojho mena.
„Deborah!" počujem ženský hlas za svojím chrbtom, niekoľko metrov odo mňa, ale ja sa ani nepohnem. Stále sedím za zábradlím, kde je dosť nebezpečné byť a nechávam vodu spoločne s časom plynúť.
„Debbie!" ozve sa asi meter, alebo dva odo mňa. To už oči otvorím, ale pohyb kvapiek stále nijak nenaruším, niektoré sa spoja dohromady a vytvoria tak väčšie sféry, stále sa však okolo mňa vznášajú v úplnej harmónii.
„Oui maman." ozvem sa jej skoro až šepotom naspäť, ale z jej strany počujem povzdych.
„Nemala by si byť za zábradlím a ešte ku tomu sama. Mohla si spadnúť do vody." začne dávať najavo svoje znepokojenie. Aj keď nad jej slovami pretočím očami, nechám harmóniu medzi kvapkami zmiznúť a tak sa kvapky podejú tam skade prišli, rovno do mora. Postavím sa na stuhnuté nohy asi až veľmi prudko, pretože v snahe zachovať balans sa hneď rukou chytím zábradlia. To už na svojej ruke cítim teplo tej maminej, ktorá ma hneď za ňu uisťujúc sa o moju bezpečnosť chytí.
„Neboj sa maman, som v poriadku. Viem sa o seba postarať." pokrčím ramenami a s premáhaním samej seba nahodím na tvári menší úsmev. Potom sa zase zapriem aj druhou rukou a začnem preliezať zábradlie o čosi pomalšie než prvýkrát.
„Áno, to vieme a preto sa teraz sťahujeme, že?" zamračí sa, ale potom si znovu povzdychne. Hneď ako to povie, úsmev z mojej tváre sa vyparí a oči sa mi zamerajú na kovovú podlahu paluby. „Prepáč zlatíčko, nemyslela som to tak." stiahne si ma do objatia v rovnakú chvíľu, ako preleziem zábradlie a som obomi nohami na ako tak pevnej zemi.
„Viem, ako si to myslela..." vyslovím potichu a z jej náruče sa vymaním. Nenávidím, keď je taká. Ako keby si niekedy neuvedomovala, čo svojimi slovami môže spôsobiť. Najmä keď mi neverila ani slovo z tej noci, kvôli ktorej sme teraz na ceste do nového domova.
S ťažkým povzdychom sa vydám naspäť k autu a cestou si náhrdelník schovám pod tričko s mikinou. Do auta nastúpim bez jediného slova a objímem svojho chlpáča, ktorý je už v tej chvíli dávno hore. Trvá dlho, než sa mama vráti, ale ani keď sa za ňou zavrú dvere, vládne v aute nepríjemné ticho a napätie, ktoré by sa dalo aj krájať.

______________

Ospravedlňujem sa za chyby v texte, hádam je text veľmi ľahko čitateľný a zaujímavý. Za každý feedback budem veľmi rada a tiež aj nejakú tú kritiku. Dúfam, že vás to navnadilo aj na ďalšiu kapitolu.

-Freaky♡