Kapitola 1 Starlight

67 6 0
                                    

Bolia ma nohy, o zadku ani hovoriť netreba. Moje svaly sú celé stuhnuté a pri dýchaní cítim, ako mám sucho v krku a ústach. Potichu si odkašlem a hneď potom otvorím oči. Chvíľu mi trvá, než sa v tme zorientujem a najprv sa okolo seba zmätene pozriem, akoby som aj zabudla, že som v aute, kde nie je veľa miesta nazvyš. Vpredu za volantom sedí moja mama, zozadu vyzerá, že je v tvrdom spánku. Vedľa nej na sedadle spolujazdca sedí môj starší brat Dylan, vyzerá, že tiež spí, ale s tvárou nalepenou na okne. Ak ho vonku niekto uvidí, určite sa príjemne pobaví. Môj mladší brat Ryan zase sedí na sedadle za Dylanom a ako zaspal, jeho telo sa viac posunulo do stredu, kde leží môj pes Storm. Bolo veľmi milé, ako Stormovi nevadila na sebe váha tela môjho brata, ale som si stopercentne istá, že keby som otvorila kapsičku s mlsnotkami, hneď by bol hore zo svojho tvrdého spánku a svojim ružovým ňufákom by sa hneď dral do kapsičky. Znovu zakašlem, ale to sa už rozhodnem natiahnuť pre fľašu s vodou, ktorá leží pod mojimi nohami. Napijem sa z fľaše plnými dúškami, než mi môj pud sebazáchovy povie, že stačí. Až potom sa zhlboka nadýchnem, na čo sa moja myseľ už vyčistí a rozhodnem sa porušiť jedno z pravidiel, čo nám mama dala. Ruka sa mi automaticky za taškou cez plece vedľa psa, dám si ju na rameno a stisnem spodnú peru medzi zubami, keď skúsim otvoriť dvere od auta. keď so sebou dvere ani nehnú, zvolím druhú variantu, ako sa rýchlo dostať von a pretiahnuť si svaly na nohách. Mierne sa zo svojho miesta nadvihnem, rukou objímem opierku hlavy a tenkou ručičkou sa natiahnem ku maminým dverám, kde sa nachádza ovládanie zámkov celého auta. Celú dobu nedýcham, len aby som mamu nezobudila a po minúte trápenia konečne počujem, ako sa zámky otvoria. Klesnem zase na svoje miesto a potichu, ako to len ide, otvorím dvere. Pohľadom preskenujem ešte posádku auta, než sa odvážim vytiahnuť prvú nohu. Aj cez dlhé nohavice cítim studený vzduch, ako sa ženie do auta a nahrádza ten teplý, vydýchaný, doslova až nepríjemný. Dvere nechám otvorené na úzko, kým sa nevydriapem von na stuhnuté nohy. Pred autom sa poriadne ponaťahujem, najmä s rukami nad hlavou. Naťahujem sa dovtedy, kým nepočujem prasknutie a necítim príjemný pocit uvoľnenia. Po ofúknutí krížov studeným vetrom zvážim aj výber mikiny. Rukávy zaviazané okolo pása rozviažem a hneď si ju oblečiem a čo najtichšie zabuchnem dvere. Očami začnem kmitať po okolí a skúmam terén. Všade okolo sa nachádzajú autá a najmä kamióny. V diaľke počujem šum mora a aj neznáme hlasy. V priestore pre autá vládne tma, až na pár zelených svetiel označujúcich východ von z lode alebo biele svetlá označujúce priechod na palubu. Vydám sa po chodbe označenej bielymi svetlami. Miestami je zem mokrá a najprv sa musím dostať z bludiska áut. Dávam si pozor na akýkoľvek zvuk a keď už vôbec nevidím na cestu, vytiahnem si spod mikiny a trička svoj náhrdelník. Bol to nádherný, nijak veľký krištáľ na koženej hnedej šnúrke. Na prvý pohľad nie je ničím výnimočný, ale po dlhšom preskúmaní, by si aj obyčajný človek všimol na ňom niečo zvláštne. Môj konkrétny mal v sebe malinké modré svetielko. Keď je tma, ako teraz, viem si s ním pomôcť v hľadaní cesty. Náhrdelníkom si svietim, kým neprídem ku schodisku, znovu sa pozriem okolo seba a rýchlo náhrdelník schovám pod tričko, aby ho nikto nevidel. Už to boli dva dni, čo sme na tejto lodi, ale cesta sa zdá byť nekonečná. Zo všetkého tohto kolísania, vlhka a minimálneho pohybu mi začínalo byť úplne zle a to nič nehovorím o svojich vlasoch, ktoré by už tiež chceli trochu viac pozornosti. To však bez čistej vody a šampónu nebude možné, mám šťastie, že sú moje vlasy tak dlhé, že ich môžem zakryť pekne čiapkou a nikto si tú katastrofu nevšimne. Celé sťahovanie prebiehalo pomalšie a ťažšie, ako sa na prvý pohľad zdá. Nie len že je táto cesta loďou príšerne nudná, ale aj môj telefón sa začínal vybíjať a počúvať svojich súrodencov celý deň je... unavujúce. Celý deň počúvať len o tom, ako sa nudia, hádajú alebo mne všetko vyčítajú je veľmi ťažké, najmä keď majú pravdu. Bola to moja vina, že teraz trčíme na lodi do Ameriky, ale keď som chcela zmenu, nečakala som, že sa to všetko zmelie tak rýchlo.
Pomalými a neistými krokmi vyjdem na palubu, otvorím ťažké železné dvere a s otvorenou pusou sa pozriem okolo seba rovnako, ako dolu pri autách. Nemalo cenu si robiť fotky na mobil, aj tak by tam nebolo nič poriadne vidieť, ale na vlastné oči to je nádherný pohľad. Hneď, ako sa dvere otvoria, do očí mi udrie svetlo úplne čistej oblohy bez jediného mráčika a asi tisíce bielych mihotavých svetielok, ktoré sú jediným zdrojom svetla v širokom okolí.
Každý jeden môj krok vpred vydá zvuk klopkajúcej gumy o studený kov, ale aj cez to prídem úplne ku kraju, kde mi to len zábradlie dovolí a z tašky si vytiahnem slúchadlá. Predtým, než si ich dám do uší, pozdravím prechádzajúcu dvojicu okolo mňa a potom sa ponorím do svojho sveta v hudbe.

ImperialyWhere stories live. Discover now